Záverečná scéna mala tak trochu symbolický význam. S tridsaťročným kapitánom Royom Keanom neprehrala írska futbalová reprezentácia v jedenástich kvalifikačných zápasoch o postup na majstrovstvá sveta do Japonska a Kórejskej republiky. Keď mal skúsený stredopoliar Manchestru United v nasledujúcom dvanástom, rozhodne nie tuctovom zápase zlízať sladkú smotanu, na barážovú odvetu s Iránom v Teheráne nemohol nastúpiť pre zranenie kolena.

V devätnástich z Írska do Anglicka

Íri bez neho utrpeli prvú prehru, ale nie takým rozdielom, aby im v súčte oboch súbojov znemožnila štart na tohtoročnom svetovom šampionáte. Roy Keane, prototyp bojovníka, sa napriek tomu právom ocitol nad hlavami svojich spoluhráčov. Zranenia, červené karty, tresty a verbálne výstrelky charakterizujú kariéru tohto nekompromisného Íra. V Corku narodený syn robotníka síce nebol výnimočným futbalovým talentom, technické kúsky mu od mladosti nevoňali, ale mal v sebe dve vlastnosti, ktorými pomerne skoro prerazil medzi profesionálov - ctižiadosť a zdravú drzosť presadiť sa.

Koncom 80. rokov to ako prvý pochopil Cobh Ramblers, vyhľadávač mladých chlapcov pre Nottingham Forest. Devätnásťročný Keane sa zo zeleného ostrova sťahoval nielen k „lesníkom“, ale aj do zasľúbenej krajiny všetkých futbalistov - do Anglicka. Ďalší osud mal rýchly spád. Už v lete 1990 debutoval v Premier League - na pyšnom štadióne Anfield Road proti slávnemu Liverpoolu. Silný zážitok, na ktorý nikdy nezabudne a pri spomienkach ho rád kedykoľvek vytiahne.

Fergusonovi ho posunul J. Charlton

Ako ho Nottingham nenápadne importoval na anglický trh, tak očividne rástla jeho chuť, výkony a celkom pochopiteľne i záujem konkurencie. O tri roky neskôr zaúradoval tréner Jackie Charlton, ktorý v tom čase viedol írsku reprezentáciu. Škótskemu kolegovi Alexovi Fergusonovi z Manchesteru United povedal: „Kúp Keana tak rýchlo, ako je to len možné a určite neoľutuješ.“

Charlton sa nemýlil. V hráčovi, ani v správnosti Fergusonovho kroku. Jeho novým domovom sa za vtedy astronomickú sumu 3,5 milióna libier stal Old Trafford, kde raketovo dosiahol úroveň najlepších profesionálov. Ba čo viac, zakrátko sa stal vodcovskou osobnosťou mužstva. Ferguson ho za to ocenil kapitánskou páskou a najvyšším základným platom.

S Manchestrom získal za posledných osem rokov šesť domácich majstrovských titulov, ale veľký medzinárodný úspech mu stále chýba. V máji 1999 v dramatickom víťaznom finále Ligy majstrov v Barcelone proti Bayernu Mníchov na trávniku chýbal. V semifinálovej odvete s Juventusom Turín videl žltú kartu, ktorá mu v Barcelone nedovolila vybehnúť na ihrisko.

Žiadne zmeny - bol by len polovičný

Na ostrovoch súperi rátajú s Keanovou tvrdosťou. V drese Manchestru ho rozhodcovia vylúčili osemkrát. Zatiaľ poslednú červenú kartu videl vlani v apríli za faul, ktorý viaceré britské denníky označili ako brutálny. „Som taký, aký som. Nikdy sa nezmením. Inak by som bol len polovičný,“ vyhlásil sebavedomý írsky reprezentant.

Do konfliktu sa neraz dostal aj s domácim futbalovým zväzom. Raz ostro kritizoval tréningové podmienky pre národné mužstvo. Inokedy zasa verejne požadoval, aby funkcionári počas ciest do zahraničia nemali najlepšie miesta v lietadle a ani najkomfortnejšie izby v hoteloch. V oboch prípadoch sa situácia zmenila v prospech hráčov.

Úvodná kvalifikačná remíza 2:2 s Holandskom v Amsterdame vyvolala v Írsku pozitívny ohlas. Hádam len Keane mal opačný názor. „Som totálne sklamaný. Viedli sme už 2:0 a zápas sme mali jasne vyhrať. Kto sa s týmto výsledkom uspokojuje, na konci kvalifikácie nemusí nič dosiahnuť.“ Ešteže sa mýlil, pretože Írsko v konečnej tabuľke prekvapujúco predstihlo favorizované Holandsko a vybojovalo si účasť v baráži.

Polročná vojna s trénerom

V reprezentácii pod trénerom J. Charltonom debutoval v máji 1991 v priateľskom medzištátnom zápase proti Chile. Päť rokov nato jeho nástupca Mick McCarthy urobil z Keana kapitána. Lenže hneď v prvom súboji proti Rusku ho nečakane stiahol z ihriska, čo bol začiatok konca vzájomnej komunikácie. Hviezda Manchestru následne odmietla účasť na reprezentačnom turné po USA a zákopová vojna trvala pol roka.

Obe strany nakoniec urobili kompromisy. Keane sa vrátil a na znak dôvery dostal opäť kapitánsku pásku. Po prvom barážovom zápase s Iránom McCarthy vyhlásil: „Roy pre zranenie kolena vlastne ani nemal hrať. Za svoju krajinu riskoval kariéru.“ O pár dní v teheránskej odvete si už podobný risk radšej nedovolil.

Keane žije s manželkou a tromi deťmi blízko Manchestru. Ak to termínový kalendár dovolí, vracia sa do rodného Corku. Žijú tam jeho rodičia, ktorým dal postaviť veľký dom. Pri nich a kamarátoch z detstva sa vraj cíti najpríjemnejšie. Napriek svojmu športovému vzletu sa nikdy nehanbil za to, že je dieťaťom robotníka. Ako raz povedal, celé írske mužstvo vo futbale viac pracuje ako ho hrá.