m fúzatým vodičom v nich zrejme vyvolala podozrenie, že na nich útočí skupina teroristov.

Obrnené vozidlo na nás zboku nekompromisne nabehlo bez toho, aby jeho posádka pohla brvou. Pokus číslo dva mohol dopadnúť ešte horšie. Tvár kolegu z Českej televízie Martina Jazairiho, na polovicu prikrytá kamerou, ktorá tiež mohla byť špeciálnou zbraňou príslušníka al-Káidy, vzbudila v britskej hliadke istotu, že sa v najbližších chvíľach chystáme začať útok. Hliadka v počte troch automobilov pred nami prudko zastavila, zatarasila ulicu, časť vojakov zaujala bojové pozície a zvyšok obkľúčil naše vozidlo a namieril nám hlavne samopalov do okienok.

„Taliani sú lepší ako Briti“

Prísne bezpečnostné predpisy sú pochopiteľné. Medzinárodné mierové zbory pôsobiace v Kábule si síce ešte nevystrelili, ale nikto nepochybuje, že i tam sa medzi obyvateľstvom rozptýlilo mnoho príslušníkov hnutia Taliban i al-Káidy. Navyše Afganci sú známi svojou vrodenou nenávisťou k cudzím uniformám. V minulosti nedovolili ani Angličanom, ani Rusom, ani nikomu inému, aby ich krajinu kontroloval.

Medzinárodné mierové zbory prijímajú ako hostí, ktorí sa im snažia pomôcť. Ale i tak vám každý Afganec povie, že Taliani a Nemci sú omnoho lepší než Briti, ktorí sa v 19. a 20. storočí trikrát pokúsili neúspešne pokoriť spurný Afganistan. „Deväťdesiat percent ľudí sa k nám správa vyslovene priateľsky,“ povedal vojak Ashley, ktorý nám najprv strkal hlaveň do okienka a potom sa šesťkrát s britskou noblesou ospravedlnil, že nám spôsobil šok. „Hlavne deti,“ usmial sa. „Vôbec sa nás neboja, neodradí ich ani to, že máme neustále zbraň v pohotovosti. Pokojne sa pred ňu postavia a pýtajú sa – How are you?“

Afganské deti sú zjavne na samopaly zvyknuté. Hliadky sa po meste pohybujú nielen v otvorených džípoch, ale i pešo. Vojaci prechádzajú zničenými ulicami a za nimi sa ťahajú davy detí. „Hovoria každý deň o niečo lepšie po anglicky. Niektoré z nich už poznáme a máme s nimi perfektný kontakt,“ tvrdí Ashley a jemne deti odstrkuje, aby mu v prípade nutnosti nezavadzali pri streľbe.

Pre vojakov platí islamské právo

Rozhovory s Afgancami bezpečnostné predpisy medzinárodných jednotiek nezakazujú, ba práve naopak. Cudzinci sa však musia v Afganistane správať tak, aby nepoburovali. I v oficiálnej zmluve medzi afganskou vládou a vedením ISAF je zakotvené, že vojaci budú dodržiavať islamské právo. Pôvodne chceli afganskí duchovní do zmluvy vnútiť presný zoznam toho, čo sa nesmie, ako napríklad konzumácia alkoholu, kontakt s miestnymi ženami, pohyb na verejnosti s odkrytými intímnymi časťami tela, za ktoré sú tu považované napríklad ramená či lýtka, ale nakoniec zostalo len pri obecnom konštatovaní, že Západ prinesie do Afganistanu skutočne poriadok, a nie mravný rozklad, alkohol a prostitúciu. Duchovní sa upokojili a na ženy z mierových zborov oblečené za normálnych okolností v krajne nevhodných nohaviciach sa pozerajú s rovnakým vzrušením ako na obrnené automobily.

Hlavné vedenie medzinárodných bezpečnostných síl sa usadilo v bývalom dôstojníckom klube afganskej armády Urdu, v ktorom sa vraj za sovietskej nadvlády robili hrozné veci. „Vodka, ženy a spev,“ hovoria s odporom miestni obyvatelia. Potom obrovský objekt obsadili mudžáhidi, po nich talibovia a dnes tu stoja stany zahraničných vojakov. V centrálnej budove sa zatiaľ bývať nedá, je zamínovaná, ale stany sú vykurované, takže minimálny komfort je zaručený. Hygienu zaisťujú primitívne sprchy zo sudov, jedlo je vraj vynikajúce – trochu ako pre kozmonautov, pretože ešte nefunguje kuchyňa. Vákuové vrecká však skrývajú šesť druhov pokrmov a navyše sa počíta s tým, že sa opatrne začnú spracúvať i miestne potraviny. Objekt stráži pri hlavnom vchode miestna polícia a je obohnaný kontrolnými stanovišťami z vriec so sutinou, pri ktorých stoja Taliani.

Majú ďaleko ako k britskej disciplíne, tak aj k britskej angličtine, zato sú veselí a bezprostrední. „Nie, žiadne problémy medzi sebou nemáme. Rozhodne nie väčšie, ako keby sme boli z jednej krajiny, hoci sa tu zišli ľudia zo štrnástich štátov,“ tvrdí hovorca medzinárodných síl plukovník Richard Eaton, dokonale usmievavý, dokonale oblečený a profesionálne vľúdny dôstojník britskej armády.

Pol roka – je to dosť?

Medzinárodné bezpečnostné sily ISAF majú mandát v Afganistane na šesť mesiacov. Zostáva im odslúžiť ešte päť. Zatiaľ prišlo do Kábulu 2500 vojakov vrátane deviatich Turkov, štyroch Rakúšanov, jedenástich Dánov a pätnástich Fínov, ale každý deň pribúdajú ďalší. Hlavné jadro tvoria Briti, ktorých je tu 1166, Francúzi, Holanďania, Taliani a Nemci, ktorí poslali zatiaľ po dvesto mužov.

Američanov zastupuje v medzinárodných silách iba 36 činných dôstojníkov. Ich hlavnou úlohou totiž nie je poriadok v mestách, ale likvidácia teroristov v horách. Celkovo bude v hlavnom meste čoskoro 4500 mierotvorcov. Kábul bude teda pod medzinárodnou kontrolou, ale zvyšok krajiny stále ovládajú ozbrojené skupiny, ktoré sa snažia udržať si neobmedzenú moc vo svojich oblastiach.

V sobotu vyhlásil premiér dočasnej afganskej vlády Hamíd Karzaj, že zahraničných vojakov by rád vo svojej krajine videl i po uplynutí mandátu a že by ich mohlo byť o pár tisíc viac. Podľa expertov by na aspoň symbolickú prítomnosť v celej krajine bolo treba najmenej tridsaťtisíc mužov. Otázkou je, či k takejto medzinárodnej armáde bude stále deväťdesiat percent Afgancov prechovávať priateľské vzťahy.

Autor: agentúra Epicentrum, Kábul pre SME