Elo Havetta na archívnej snímke počas nakrúcania vzadu za kamerou.

. Keď som prišla do televízie a predstavili mi Havettu, prekvapene som sa spýtala: Ten režisér? A Havetta bol nadšený, že som poznala jeho film."

Valková sa stala jeho priateľkou a dva roky s ním v televízii robila originálny magazín o mladom filme - Ráčte vstúpiť. "Bol to výnimočný projekt, úplne oslobodený od ideológie. Obchádzal všetky témy, ktoré sa vtedy predpisovali, a vtipne rozprával o tom, čo mladí filmári, študenti a amatéri robia. Havetta ho vymyslel s režisérom Janom Fajnorom, my s kameramanmi Jožom Bábikom a Rišom Krivdom sme ten kmeňový štáb bláznov dopĺňali."

Elo Havetta mal vtedy za sebou Slávnosť v botanickej záhrade (1969) i Ľalie poľné (1972). K ďalším filmom sa nedostal, vládna moc mu robila čoraz väčšie problémy. "Jeho zamestnávateľ, teda Slovenská filmová tvorba, sa k nemu správal veľmi neférovo, zastavoval mu projekty alebo ich dával realizovať niekomu inému. A ku každej jednej časti magazínu musel mať Elo písomný súhlas," spomína Valková.

"Napriek tomu pracoval vždy s nadšením a sfanatizoval všetkých okolo. Rišo Krivda spočiatku robil len ako Bábikov asistent, zostával rozlietaným mladým chalanom - ale Elo vycítil, že má talent, stále ho pobádal na niečo nové a nakoniec ho nasmeroval na FAMU. Rišo ju vyštudoval a dnes je z neho špičkový kameraman," hovorí.

Havetta bol vraj hravý človek, v ktorom sa spájalo niekoľko talentov. "Chýbalo mu iba hudobné vzdelanie, ale hudbu absolútne cítil. Keď v noci nemohol spať, zapol si rádio. Zapisoval si presné časy, keď znela nejaká skladba, ktorá sa mu páčila. Ráno potom prišiel za mnou: Hviezda, 1 hodina, 23 minút, zisti, čo to hrali."

Valková si myslí, že ľudí okolo Havettu spájali vidiecke korene, akási úprimnosť a čistota dedinského človeka. Ju si získal aj svojou slušnosťou: "Každý príbeh v magazíne mal ľudský rozmer. Aj keď bol kritický, nikdy nikoho neurazil, nedehonestoval. To isté platilo pri nakrúcaní. Aj Elo, aj Fajnor boli ku mne vždy úžasne galantní. A pritom stále vymýšľali nejaké fóry, takže keď zazvonil telefón, už som len čakala, čo zase vyviedli. Mali vo mne produkčnú, ktorá im splnila všetko. Bolo s nimi totiž tak dobre, že ma to vyburcovalo do nepríčetna. V televízii som zarábala najmenej z nich, ale najväčšmi ma to obohatilo."

Filmári opisujú Havettu ako slobodného človeka, a tuláka. Tak ho videla aj priateľka Mariana: "Nemal vlastné bývanie, sťahoval sa po podnájmoch, ale pri túlaní a útekoch stále hľadal domov a túžil po ňom. Rád sa vracal domov do Vozokan, a z nich sa zas vždy ponáhľal späť do Bratislavy."

V dokumente Marka Škopa a Juraja Johanidesa Slávnosť osamelej palmy odznie teória Juraja Jakubiska o Havettovej samovražde. Mariana Valková s ňou však nesúhlasí: "Úplne zanedbal svoje zdravie. Mal žalúdočné vredy a veľké problémy so zubami. K zubárovi nešiel, bál sa. Miešal alkohol s tabletkami, vymýšľal hlúposti. Tvrdil mi napríklad, že keď zapáli ľanový špagát a nadýcha sa jeho dymu, prestane ho to bolieť." (kk)