Na nedeľňajšom mítingu v Drážďanoch dosiahol slovenský džokej Jozef Bojko tri víťazstvá a počet prvenstiev vo svojej kariére zaokrúhlil na šesťsto. Bezkonkurenčne vedie historickú tabuľku slovenských dostihových jazdcov. Z českých ich má na konte viac iba Vlastimil Smolík - 659.

Tridsaťštyriročný rodák z Bratislavy by mal byť spokojný, veď tohto roku v Nemecku triumfoval už 25-krát a majiteľom koní zarobil viac ako 130 000 eur (v prepočte vyše 5 miliónov Sk). Jozef však zareagoval: "Poviem pravdu: šesťsté prvenstvo som ani nezaregistroval. Veľmi sa však nevzrušujem, lebo mojím cieľom je dosiahnuť tisícku."

Bojko sa pôvodne chcel stať pilotom - o budúcnosti v oblakoch sníval ako dieťa na bratislavskej Miletičovej ulici. Do jeho osudu zasiahlo rodinné sťahovanie do Petržalky. "Hrali sme sa s chlapcami v lese pri sídlisku a zrazu sme objavili dostihovú dráhu, po ktorej sa preháňali plnokrvníky. Išiel som si oči vyočiť a v tom okamihu bolo o mojej budúcnosti rozhodnuté," spomína na detstvo Bojko.

Zakrátko sa prihlásil do Pony klubu, v ktorom sa naučil základy jazdeckej abecedy. Trénerom bolo hneď jasné, že má nevšedný talent. Vzrastom malý chlapec sa po skončení základnej školy odišiel učiť do učilišťa v pražskej Veľkej Chuchli - hoci rodičia ho od povolania profesionálneho jazdca odrádzali. Pri Vltave dosiahol prvé víťazstvo - 17. apríla 1988 ho zaknihoval na chrbte kladnianskeho žrebca Londona.

"Už v tom čase som tušil, že česko-slovenský turf mojim ambíciám stačiť nebude a budem sa musieť vybrať za prácou do zahraničia. Pomohla mi novembrová revolúcia, po ktorej som nemal problém odísť do Rakúska a stadiaľ do Nemecka."

Na slávnom berlínskom hipodróme v Hoppegartene ho najprv zamestnal tréner Wilifried Schütz, od ktorého prestúpil do Gothy k Ferdinandovi Possbergovi, a napokon sa usadil v Brémach u Hubertusa Fanelsu, kde pôsobí dodnes. Už pár rokov patrí medzi desať najlepších v Nemecku pôsobiacich džokejov, takže na nedostatok angažmánov sa sťažovať nemôže.

"Tréneri a majitelia stajní majú o moje služby záujem. Za štart v každých dostihoch dostanem 50 eur, ďalších päťdesiat, keď vyhrám a k tomu ešte 50 percent z dotácie. Zarobím si teda slušne, ale nie som bohatý," povedal o príjmoch najlepší slovenský džokej.

Sú to poctivo a tvrdo zarobené peniaze. "Ráno som už o siedmej v maštali a potom odjazdím desať až dvanásť koní. Presne na obed si pustím televízne správy a po nich idem na hodinku do sauny, zabehám si a opäť ma čaká práca v sedle. Keď sú dostihy, sadnem už predpoludním do auta, aby som bol včas na niektorom z hipodrómov - spravidla jazdím v štyroch až siedmich dostihoch," vysvetlil denný program Jozef, ktorý ročne najazdí na aute vyše 70-tisíc kilometrov a v sedlách koní viac ako 700 dostihov. Okrem Česka, Slovenska a Nemecka štartoval už aj v Rakúsku, Taliansku, vo Francúzsku, USA a Thajsku, túži ešte posadiť sa na chrbát koňa v Hongkongu.

"Za najväčšie úspechy pokladám víťazstvá v pražskej Veľkej jarnej cene (1991) s levickým Rozmarom, triumf v Českom derby (2000) s Indurainom a tretie miesto v Nemeckom derby (2004) s Near Honorom. Pevne verím, že sa mi podarí vyhrať aj nejaké grupové dostihy a po rokoch sa opäť vrátim do bratislavského Starého hája, kde som pred viac ako dvadsiatimi rokmi začal kariéru," prezradil na záver svoje túžby najúspešnejší džokej v histórii slovenského turfu.

Víťazstvá slovenských džokejov: