Dnes: choreograf Baletu SND

RAFAEL AVNIKIAN

"Náš zlatý kokeršpaniel Henry má už deväť rokov. Dostali sme ho ako darček od dvoch krásnych sólistiek baletu - Barbory a Venduly Kohútkových. Mal vtedy práve mesiac a ja som zdúpnel - čo s ním len budeme robiť? Najprv som ho odmietol, no keď som sa naňho pozrel, ako sedí so sklopenými uškami a s mašličkou pod krkom v košíku, neodolal som. S manželkou Karinkou a s našou dcérkou Tatou sme sa doňho zamilovali a pomenovali sme ho tak, ako sa kedysi volal náš pudlík v Arménsku - Henry. Naša láska na prvý pohľad sa dodnes prejavuje prehnanou starostlivosťou. Napríklad, hoci ja som nebol štyri roky u zubára, Henry tam chodieva pravidelne, aj keď má veľmi pekné zuby. Chutia mu kuracie vnútornosti s ryžou alebo rôzne konzervy.

Keď mal dva roky, ochorel. Chcel ležať iba vo vani, a tak sme s ním zašli k veterinárovi, ktorý mu diagnostikoval ťažkú chorobu. Miláčik sa však z toho dostal a dnes veru na svoj vek nevyzerá - za krásnu lesklú srsť vďačí pravidelným kúpeľom a umývaniu špeciálnym šampónom. Na balet však nereaguje pozitívne. Ak sme doma celá rodina a všetci napríklad predvádzajú nejaké baletné pozície, prípadne sa iba objímame, šteká a žiarli. Inak je to však s hosťami. Náš Henry miluje návštevy. Keď k nám niekto príde, spočiatku sa síce tvári, že stráži, no po chvíľke prinesie hosťovi papuče. Okrem toho sa teší, ak moja manželka pečie koláče. Aj minule Karinka vymýšľala komplikovanú tortu, na ktorú osobitne piekla ešte ďalšie ozdoby. Nedokázala ich však dopiecť - stále zo stola mizli. Napokon zistila, že Henry jej ich potmehútsky kradne a slastne si na nich pochutnáva v predizbe. Takže ho musela vyhnať z kuchyne. Aj keď bol chvíľku urazený, musel pochopiť. Veď nie je sám, kto v našej rodine ľúbi arménske dobroty. (blau)