Rudolf Fila vo svojom bratislavskom ateliéri s manželkou, reštaurátorkou a maliarkou Dorotou Filovou.

Je to už dávno, čo RUDOLF FILA skončil Školu umeleckého priemyslu v Brne a Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. S voľnou tvorbou, ktorej sa chcel venovať, to však bolo aj vtedy podobne ako dnes - človeka neuživila. "Najprv som pracoval v umeleckých remeslách," hovorí maliar, ktorý už roky patrí medzi najvýznamnejšie žijúce osobnosti výtvarného života u nás, "neskôr som však veľmi rád prijal miesto na bratislavskej ŠUP-ke. Napokon som tam strávil kompletných tridsať rokov."

Tešilo vás učenie, alebo ste ho brali len ako nevyhnutnosť?

"Robil som to rád. Nemal som žiadne pocity krivdy. Na vyučovaní som mohol robiť, čo som chcel, a to bola v tom čase vzácnosť. Komunisti síce vyžadovali umenie istého typu a ten mi nevyhovoval, ale na škole som mal zabezpečenú dobrú základňu a dokázal som oddeľovať výučbu od vlastnej práce. Takže som nikdy nemal pocit, že by som zanedbával jedno alebo druhé. Asi z toho vyplynula tá výdrž. Navyše, počas tých tridsiatich rokov sa mi nič lepšie nenaskytlo."

Bolo ťažké ponechať študentom slobodu v sebavyjadrení?

"Keď človek pripravuje niekoho na tvorivé zamestnanie, musí si uvedomiť faktory, z ktorých príprava pozostáva a dávať pozor, aby proces nezabrzdil, ale naopak podporil, a aby sa k cieľu dospievalo bez zbytočných strát. Mnohí kolegovia odchádzali, ja som ostával. Uvedomoval som si, že to, čo budem tak či tak musieť 'dávať cisárovi', mám možnosť čestne hľadať v škole. Tak, že budem študentov pripravovať na robotu, že ich budem viesť odniekiaľ niekam. A pomôže to aj mne. Cítil som, že prácu, ktorá má pred sebou takúto perspektívu, môžem vykonávať bez etickej a umeleckej ujmy."

Nikdy vám škola nenarušila váš hlavný smer?

"Nie. Mali sme dobrého riaditeľa, ktorý na škole udržiaval tvorivú atmosféru, nikomu nevnucoval vlastný vkus, rešpektoval nás a keď bolo treba, dokázal nás podržať pred vrchnosťou. Vďaka tomu sme mali možnosť otvárať sa."

Bola pre deti ŠUP-ka konkurenčným prostredím?

"Mnohé deti mali už vtedy základy z ľudových škôl umenia. Bolo na nich vidieť, ako ich učitelia viedli. Svojím spôsobom si konkurovali. Aj preto som si postupne vybudoval zodpovedajúcu metódu klasifikácie - viedol som ich k tomu, aby sa známkovali sami. Často sa okolo prác rozprúdila diskusia, niekedy až hádka. Z môjho hľadiska ich známky málokedy potrebovali korektúru. Povedal som im: diktujte mi známky od A do Z, a potom som už len niekde pridal plus, inde mínus. Vznikala z toho celkom objektívna stupnica, ktorú sme všetci rešpektovali."

Hovorí sa, že všeobecné vzdelanie na umeleckej priemyslovke nemá takú úroveň ako napríklad gymnaziálne.

"Fungujú tam iné kritériá ako napríklad na gymnáziu, ale aj iné ako na vysokej škole výtvarných umení. Do popredia sa dostáva úžitkovosť. Nemala by však nastať trenica medzi ňou a všeobecnými predmetmi. Zároveň by mali byť úžitkové a výtvarné vlastnosti návrhov v rovnováhe a nemali by sa popierať. Všetko sa rozvíja postupne."

Ako ste vnímali zmeny, ktorými škola prešla?

"Kritériá na túto školu boli stále veľmi vysoké. Pretrvávala tu tradícia Ľudovíta Fullu či Mikuláša Galandu a všetci si uvedomovali, že by v konfrontácii s klasikmi moderny nemali zlyhávať. Školu však poznačila vojna, fašizmus, komunizmus. Boli obdobia, keď kombinácia umenia a priemyslu bola pre mnohých nepochopiteľná. Z odchodu som však nemal sentimentálne pocity. Keď som odchádzal, bol som rád, že tu začali učiť viacerí moji žiaci, o kvalitách ktorých som bol presvedčený."

V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa škola - ešte pod názvom ŠUR - zaradila medzi významné európske umelecké centrá. Do akého kontextu by mohla patriť dnes?

"Na jej minulosť sa dnes pozerám už ako na mytológiu. Stopy po významných výtvarníkoch ostali skôr vo výtvarnom cítení než v konkrétnych odboroch. Dnes jej prístup smeruje omnoho viac k praktickému životu ľudí."

Ako by podľa vás mohla ďalej fungovať?

"Podstatné je, aby odolávala tlakom vychádzajúcim z nevkusu a kládla si otázku, ako sa vysporiadať s krízou hodnôt, ktorá v spoločnosti momentálne prevláda. Mala by sa rozhodovať, či ísť cestou idealizmu za najvyšším vkusom, alebo sa podriaďovať nižšiemu vkusu zadávateľov či používateľov návrhov. Keď to však porovnávam s minulosťou, vlastne sa nezmenilo nič. Vrchnosť kedysi argumentovala tým, že aj päťcípa hviezda sa dá nakresliť dobre alebo zle, že aj socialistická tematika sa dá urobiť kvalitne alebo nekvalitne. To isté sa vlastne odohráva dnes, len namiesto päťcípej hviezdy prichádzajú iné emblémy. To je v poriadku, je však pritom dôležité, aby bol pedagóg univerzálny, aby sa mohla prejaviť jeho vzdelanosť, talent, zmysel pre rozmanitosť. A najdôležitejšia je jeho schopnosť nazrieť do detskej duše." (ea)