Pomoc je dobrodružstvo v nás

Vedieť pomôcť môže byť to najťažšie, čo človek dokáže. Musí byť silný, aby potlačil svoje potreby v záujme potrieb iných. Keď si ELIŠKA SLÁVIKOVÁ začala všímať všeobecné problémy spoločnosti, ešte presne nevedela, ako zhmotní svoju predstavu robiť užitoč

ELIŠKA SLÁVIKOVÁ sa narodila v Bratislave v roku 1975, kde ukončila základnú školu a gymnázium. V rokoch 1994-1999 študovala slovenský jazyk a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 1999 krátko pôsobila v organizácii Človek v ohrození, v rokoch 1999-2002 absolvovala medzinárodné štúdiá na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe a pracovala v odbornom časopise Integrace venovanom problematike EÚ. Od roku 2002 opäť pôsobí v organizácii Človek v ohrození v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Vedieť pomôcť môže byť to najťažšie, čo človek dokáže. Musí byť silný, aby potlačil svoje potreby v záujme potrieb iných. Keď si ELIŠKA SLÁVIKOVÁ začala všímať všeobecné problémy spoločnosti, ešte presne nevedela, ako zhmotní svoju predstavu robiť užitočné veci a ako nájde širší zmysel svojej práce. Cez svet, ktorý vďaka možnosti cestovať vášnivo spoznávala, ju život o pár rokov doviedol tam, kde sa cíti ako doma: do organizácie, sprostredkúvajúcej humanitárnu a rozvojovú pomoc krajinám v núdzi. So slovom pomoc sa teraz stretáva každý deň. Postupne prichádza na to, čo vlastne znamená.

SkryťVypnúť reklamu

Veľa cestujete. Kedy ste mali prvýkrát možnosť dostať sa niekam za hranice?


Odmalička som vyhlasovala, že budem cestovať. Neviem prečo, ale chcela som. Pred rokom 1989 to nebolo jednoduché, rodičia mi naznačovali, že nestačí len chcieť. Ale potom prišla politická zmena a bolo to zrazu reálne. Začala som cestovať hneď, ako som mala možnosť, v osemnástich. Spočiatku boli mojím cieľom krajiny západnej Európy. Bola som študentka a nemala som ani veľa peňazí, stačil však pas, stan, varič a niekto, s kým sa dalo vyraziť na cestu. Väčšinou sme spali niekde mimo kempov, v lese. Bolo to veľmi dobrodružné.



Vybrali by ste sa na cesty aj sama?


Zo začiatku by som si nebola trúfla, neskôr sa mi zdalo, že by som to aj zvládla. Túžba spoznávať bola stále silnejšia. Dodnes to mám v sebe, chcem vidieť všetko na vlastné oči, ohmatať si to. Je úplne skvelé, keď sa teraz dostávam na tie miesta ešte raz, už pracovne, a spomínam, ako sme si v tom parku varili na variči, v tamtom hoteli sme si chceli uložiť batoh, v tomto meste spali na stanici.

SkryťVypnúť reklamu


Pracujete v humanitárnej organizácii na pomoc krajinám v núdzi, takže cestovanie sa stalo súčasťou vašej práce. Ako k tomu došlo?


Popri cestovaní som študovala na vysokej škole. V tom čase sa na Slovensku diali mnohé veci, ktoré sa ma dotýkali. Slovenská realita ma vedela úplne vyhecovať. Trápila som sa, čo bude s touto krajinou, kam smeruje. Potom som zistila, že len zopár stovák kilometrov ma delí od ľudí, ktorí ani poriadne nevedia, kde je Slovensko, čo sa v ňom deje. To vo mne vytváralo zdravý odstup. Uvedomila som si, že nie sme stredobodom sveta.



Boli ste mladá a mali ste slobodu. Prečo vás tak intenzívne oslovovali problémy našej krajiny?


Chcela som sa k nim vyjadrovať, a zároveň som nenachádzala možnosť reagovať a čosi naozaj urobiť. Trápilo ma to. Ten istý pocit som postupne začala mať aj mimo Slovenska. Bolo to zvláštne: my sme tu riešili rozdelenie Česko-Slovenska, Mečiara, bojovali o charakter štátu, a v Bosne a Sarajeve zúrila vojna, zomierali ľudia.

SkryťVypnúť reklamu


Nakoniec sa to vo vás nejako prelomilo?


Prichádzalo to postupne. Spočiatku som ani ja nerobila nič, nebola som na správnych miestach, nikoho som nepoznala, nikomu som nepomohla a aj keď som sa všetkému snažila porozumieť, nemohla som. Ale vojna v Kosove a posledná fáza juhoslovanských kríz ma už veľmi pohltili. Mojím prvým malým úspechom bolo zorganizovanie besedy so študentmi. Stále to však bolo veľmi málo.



Neuspokojilo vás to?


Stále mi chýbal pocit, že robím niečo podstatné, že môžem nejaké veci ovplyvniť. Chcela som pomôcť aspoň jednému človeku, no zároveň nájsť spôsob, ako by sa dalo pomôcť viacerým, ako ovplyvniť veci zo širšieho pohľadu. Napokon, práve počas vojny v Kosove, vznikla organizácia Človek v ohrození, kde som dostala šancu spolupracovať.

SkryťVypnúť reklamu


Prečo ste mali pocit, že to, čo robíte, málo znamená?


Pretože ma ďalej trápili reakcie našej spoločnosti a nezáujem o veci, ktoré sa vo svete dejú. Nehovorím, že naši ľudia boli šťastní, keď sa inde bombardovalo, ale nemala som pocit, že si uvedomujú, že nevinní ľudia umierajú a sú masovo vyháňaní zo svojej krajiny. Bol to široký problém.



Dnes ho už dokážete obsiahnuť?


Snažím sa veľa diskutovať, ísť hlbšie do problému a odhaľovať tak sebe aj ostatným ľuďom, že nie všetko je také jednoduché, ako to na prvý pohľad vyzerá. Myslím si, že až potom, keď človek pochopí, čo sa okolo neho deje, sa môže pokúsiť pomáhať alebo zaujať nejaké stanovisko.



Veríte, že sa dá naozaj pomáhať?


To, čo dnes robím, je moja práca. Hoci ide o organizovanie humanitárnej pomoci, nepristupujem k práci tak, že by som sa chcela úplne rozdať. To paradoxne zachraňuje mňa samú. Nemám samaritánsky syndróm. Dnes si už uvedomujem, že človek nemôže reagovať na všetko, vyjadriť sa ku všetkému, pochopiť všetko, nebodaj pomáhať všetkým a všade. Ale môže mať niečo, čomu verí, čoho sa môže držať. Takáto viera mi dodáva pocit, že na svojom kúsku, ktorý som si vymedzila, môžem niečo urobiť, že existuje niečo, čomu rozumiem, na čo mám a môžem tomu byť užitočná.

SkryťVypnúť reklamu


Môžete sa za výsledok vašej pomoci zaručiť? Viete vopred, aký bude mať efekt?


Moja práca je partnerská, tak pracuje celá naša organizácia. Snažíme sa odpovedať na potreby partnerov na základe toho, ako ich oni formulujú. To, čo ponúkame, je väčšinou odozva na to, čo pýtajú. Je to prvý predpoklad úspechu, neznamená to však, že všetko, čo sa od nás žiada, automaticky považujeme za správne. Predovšetkým, snažíme sa ľuďom v danej krajine dať do ruky nástroj, aby si mohli pomôcť sami. Nepozeráme sa na nich ako na úbohejších. Nemusí ísť vždy o krajiny, kde ľudia umierajú alebo trú veľkú biedu. Niekedy stačí, aby prišli sem a porozprávali sa s ľuďmi u nás. Skôr ako pomoc by som to nazvala asistenciou alebo spôsobom komunikácie. Človek pri tom dostáva minimálne toľko, koľko dáva.

SkryťVypnúť reklamu


Myslíte si, že veľa mladých ľudí rozmýšľa podobne ako vy?


Už počas vysokej školy som mala okolo seba veľa kamarátov, študentov, s ktorými sme denne analyzovali politickú situáciu, chodili sme na demonštrácie, vylepovali plagáty. Bolo pre nás zásadnou otázkou, aby Mečiarova vláda padla. Niekedy sa mi zdalo, že to až nie je zdravé v dvadsiatich rokoch čítať toľko novín a počúvať toľko správ. Chceli sme však žiť v normálnej krajine, cestovať do zahraničia, študovať, potom sa vrátiť a pracovať v tejto krajine. Nechceli sme byť odkázaní na to, že odídeme len preto, lebo tu nebudeme vidieť šancu na normálny život.



Stále si myslíte, že treba problémy krajiny toľko študovať?


Pokiaľ sa človek chce vyjadrovať, ovplyvňovať a meniť veci, musí o nich čo najviac vedieť. Nemal by sa pohybovať iba na rovine inštinktov alebo tušení, ale vedieť diskutovať a argumentovať. Je to zároveň cesta hľadania samého seba.

SkryťVypnúť reklamu


Práca v krajinách, ktoré potrebujú pomoc, býva životu nebezpečná. Nemáte strach?


Mám kolegov, ktorí pracujú v oveľa nebezpečnejších oblastiach ako ja. Robia na projektoch v Afganistane, Čečensku, Indonézii. Veľmi kritickou je Afrika, ale tam projekty momentálne nemáme. Ja teraz pracujem na Kosove a Kube, čo nie sú oblasti, v ktorých by mi mohlo ísť reálne o život. V oboch je paradoxne asi lepšia bezpečnostná situácia ako na Slovensku. Na Kube, lebo je to policajný štát, v Kosove je zase prítomných asi sedemnásťtisíc vojakov NATO.



O čo momentálne ide vo vašich oblastiach?


Na Kube podporujeme rodiny politických väzňov a spolupracujeme s ľuďmi, ktorí majú predstavu o tom, ako by ich krajina mohla vyzerať po zmene režimu. Moja prvá skúsenosť s touto krajinou sa viaže k návšteve Oswalda Payu, významného predstaviteľa kubánskeho disentu, na Slovensku. Strávila som s ním hodiny rozhovorov. Je to človek, ktorý má jasne sformulované predstavy a snaží sa ich v ťažkých podmienkach realizovať. Dúfa v zmenu režimu, no obáva sa toho, aký bude mať tá zmena charakter, či sa podarí krajine postaviť na nohy, či zmena prinesie skutočné zlepšenie života a neobráti sa proti ľuďom. Práve preto sa dopredu snaží pripravovať ľudí na to, aby dokázali situáciu rozumne uchopiť. Samozrejme, ja nemám kľúč k tomu, ako situáciu vyriešiť, ale verím, že to, o čo sa snažia, je správne. Reagujem na to, čo chcú a hľadám vhodné spôsoby, ako ich podporiť.

SkryťVypnúť reklamu


Pred pár rokmi priniesol kultový film Buena Vista Social Club obraz o Kube, ktorý oslovil mnohých ľudí. Podáva aspoň trochu objektívny obraz? Akí sú obyčajní Kubánci? Sú zo života, ktorý vedú v totalitnom režime, nešťastní?


Sú to úplne rovnakí ľudia ako všade na svete a už zo svojej podstaty nie sú nešťastní. Ale sú veľmi nespokojní a prejav ich šťastia je niekedy dosť kŕčovitý. Túžia cestovať, opustiť ostrov a nevrátiť sa, pretože stále nevidia šancu na zmenu. Svoje každodenné problémy vedia sformulovať, no boja sa povedať, prečo. Sú neinformovaní, lebo všetky informačné prostriedky má v rukách režim, zahraničné informácie sú rušené, neexistujú noviny, internet je zakázaný. Týmto ľuďom treba prinášať informácie, pretože tie sú prvou podmienkou na to, aby začali kriticky myslieť a hľadať cesty na zmenu svojej situácie.

SkryťVypnúť reklamu


A čo Kosovo?


Kosovská spoločnosť je veľmi mladá a tvárna, šesťdesiat percent populácie tvoria ľudia mladší ako tridsať rokov. Zatiaľ majú veľmi zlé vybavenie do života, lebo vyrastali v období poznačenom nenávisťou, zlým školstvom a útlakom. Dnes je sedemdesiat percent týchto mladých ľudí nezamestnaných a odsúdených na čakanie, čo bude s ich krajinou, ktorá nie je oficiálne uznaná.



Nie je vyčerpávajúce reagovať stále len na to, čo chcú iní?


Dobrý výsledok je naším spoločným cieľom. Vždy je to určitý balans v komunikácii. Keď sa vám však napokon podarí dostať na Slovensko multietnickú skupinu deviatich novinárov z Kosova, Albánca, Srba, Turka, Róma, skoordinovať ich pobyt, vybaviť víza a pripraviť týždenný tréning, počas ktorého môžu pozorovať krajinu a prácu našich ľudí, keď vidíte, že sú plní dojmov, a potom sa o dva mesiace vyberiete do Kosova a zistíte, že sa snažia využiť nové poznatky vo svojej robote, je to veľmi silná odozva. To sú momenty, keď si človek povie, že to stojí za to.

SkryťVypnúť reklamu


Novinársky tréning skupiny kosovských žurnalistov na Slovensku v novembri 2004 (Na snímke v štúdiu N-radia v Nitre.)


Známy kubánsky ekonóm Oscar Espinosa Chepe v decembri 2004, tri dni po svojom podmienečnom prepustení z väzenia.


Babička Ivána Hernandéza, nezávislého kubánskeho novinára a knihovníka, ktorého zatkli v marci 2003 a odsúdili na 25 rokov väzenia. Jeho rodina je pravidelne podporovaná z verejnej zbierky organizácie Človek v ohrození a Nadácie Pontis.


FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ A ARCHÍV ČLOVEKA V OHROZENÍ

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Komerčné články

  1. Anna Macaláková: Výnos je len časť príbehu investície
  2. Slony, ticho savany, Kilimandžáro. Keňa je skvelá na prvé safari
  3. Sudoku a hlavolamy: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani počas leta
  4. Kam v auguste k moru? 4 tipy na last minute dovolenku
  5. Sedemnásť hotelov, kde si oddych užijú deti aj dospelí
  6. Ako sa vyhnúť cukrovke 2. typu: Prvý krok urobte ešte dnes
  7. Vyžrebovanie futbalových súťaží: Kedy hrá vaše mesto či dedina?
  8. Prvý realitný fond ťaží z oživenia trhu a nižších sadzieb
  1. Slony, ticho savany, Kilimandžáro. Keňa je skvelá na prvé safari
  2. Anna Macaláková: Výnos je len časť príbehu investície
  3. Pochvala v teame nie je „bonus“, ale kyslík
  4. Sudoku a hlavolamy: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani počas leta
  5. Kam v auguste k moru? 4 tipy na last minute dovolenku
  6. Drony menia lesníctvo, LESY SR testujú 3D modelovanie územia
  7. Sedemnásť hotelov, kde si oddych užijú deti aj dospelí
  8. Vyžrebovanie futbalových súťaží: Kedy hrá vaše mesto či dedina?
  1. Ako sa vyhnúť cukrovke 2. typu: Prvý krok urobte ešte dnes 16 793
  2. Kam v auguste k moru? 4 tipy na last minute dovolenku 15 435
  3. Sedemnásť hotelov, kde si oddych užijú deti aj dospelí 4 962
  4. Vyžrebovanie futbalových súťaží: Kedy hrá vaše mesto či dedina? 3 480
  5. Prvý realitný fond ťaží z oživenia trhu a nižších sadzieb 3 270
  6. Slony, ticho savany, Kilimandžáro. Keňa je skvelá na prvé safari 2 934
  7. Sudoku a hlavolamy: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani počas leta 2 726
  8. Osem tipov, kam cestovať počas sviatku na konci augusta 2 700
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu