om filme Ronda Nocturna homosexuálny prostitút. Manažéra, robotníka pri páse, alebo obyčajného projektanta medzi nimi nenájdete. Je to proste taká trochu divná spoločnosť. Ani by ste si s nikým z nich nesadli k stolu. Videl som teraz na filmovom festivale v Cannes jeden zaujímavý americký film, nakrútil ho legendárny Jim Jarmusch a volá sa Broken Flowers, Zlomené kvety. Hrdinom je počítačový odborník, vlastne internetová hviezda, muž, ktorému bol internet celý život všetkým. Okrem žien, samozrejme. Celý aktívny život písal počítačové programy, čím získal uznanie, aj peniaze. Počítačový odborník hrdinom filmu, to je teda novum!
Je to zaujímavý človek, ten Don Johnston. On je totiž nielen na počítače, on je aj na ženy. Raz dostane list od nejakého anonymu, že má niekde v Amerike devätnásťročného syna. Sused mu poradí: "Napíš si zoznam mileniek, ja ti ich pohľadám na internete a ty za nimi pocestuješ!" Johnstonovi sa veľmi nechce. Nakoniec sa na cestu za milenkami vydá s podkladmi z portálu msn. a internetovými mapami. A mne zišlo na um: informačné technológie už majú za sebou celú históriu! Veď ten gentleman je už dôchodca! Film dostal v Cannes, zaslúžene, druhú najvyššiu cenu festivalu, Veľkú cenu Cannes.
Medzi filmom a modernými technológiami boli od nepamäti rôzne napätia. Dodnes sa film pre kiná symbolizuje ako obrovská cievka s perforovaným celuloidom, ktorú nakladá do vlaku uniformovaný zamestnanec. Potom prišiel režisér Wim Wenders a ďalší proroci novej éry a začali hovoriť o digitalizácii, o digitálnej distribúcii. A prišli iní ako Harmony Korine a začali nakrúcať filmy malými digitálnymi kamerami. A teraz prichádza Jarmusch a zas o kúsok zbližuje IT a film. Vojnová sekera, vykopaná medzi príliš anachronickými filmármi a príliš modernými počítačovými odborníkmi, je vďaka ľuďom ako Wenders a Jarmusch zakopaná.
A ešte jedna vec je u Jarmuscha dôležitá. Jeho film je nesmierne tichý. Hudba vo filme hrá umiernene, nič nekričí, nič neprehlušuje drobné zvuky vetra v stromoch. I jeho hrdina je tichý. Je to tichý počítačový odborník. Napadlo mi, že všetok ten humbuk okolo interetovej star a proroka i-filmu Johna Stewarta vlastne robí internetu medvediu službu, pretože ľudia si potom myslia, že každá internetová star je hlučná, vykričaná bytosť, ktorá nerozlišuje medzi skutočnou a falošnou správou, medzi originálom a imitáciou a ešte sa k tomu s radosťou priznáva! Napokon pre hluk z televízie a rádií mám svoje vysvetlenie: je tu preto, že ľudia majú strach z prázdnoty. A preto tento príliš prázdny priestor napĺňajú hlukom. Don Johnston je úplne iný. Pravda je pre neho pravda a lož je lož. Nesníva o UMTS, ale o svojom synovi, prípadne o ženách, s ktorými spal. V izbe nemá XL-MP3 player, ale kanapu, televízor (podotýkam, jeden prostý televízor) a knižnicu. Všetko okolo neho je úhľadné a tiché. Lieta prvou triedou, ale bez multimediálneho notebooku na kolenách.
Don Johnston, vlastne Jim Jarmusch, urobili internetovému biznisu veľkú reklamu. Don sa stal prvým tichým filmovým hrdinom v ríši informačných technológií. Jeho radosťou nie je podobnosť všetkého, ale diferenciácia. Je milionár, ale svoj dom si nedal prestaviť na elektronické mediálne centrum ako Scott A. Jones svoju štýlovú vilu v Carmele, Indiane. Po rokoch zrastania a integrácie v informačných technológiách sa rozpráva Johnston so Stevom Jobsom: "Táto integrácia v IT má zmysel asi ako PC, na ktorom by sa opekali hrianky!" Vie, že konvergencia medzi počítačom a televízorom bude len ťažko fungovať a že základným princípom rozvoja ľudskej kultúry je priznanie rozdielností. Možno práve preto miloval vo svojom živote toľko žien. Jedna je dnes realitnou maklérkou a druhá komunikátorkou zvierat. Jarmusch urobil vo svojom filme pre asimiláciu obrazu internetového hrdinu do spoločnosti. Don Johnston nie je žiadny posadnutý blázon, je to človek z mäsa a kostí, i keď má veľa peňazí. V aute nemá ani DVD, ani Blu-Ray rekordér, ale obyčajný CD prehrávač na vypálené cédečka, ktoré má rád. Je jednoducho jeden z nás.
