"Každý deň sa pozriem von a poviem si: Mám až po krk tej žiarivo modrej oblohy," napísal farmár Mick v nedávno vydanej knihe s názvom Krušné časy, v ktorej desať vidiečanov opisuje boj s depresiou a myšlienkou na samovraždu.

"Chcem prosto vidieť nejaké mraky a trochu dažďa," konštatuje Mick, ktorý celý život býva na malej farme. "Napätie je také trvalé a dlhé, je to ako by ma niekto chytil pod krkom a pomaly ma každý deň hrdúsil."

V roku 2003 spáchalo podľa najnovších štatistík samovraždu 2213 Austrálčanov. Väčšinu tvorili muži. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) uvádza Austráliu medzi krajinami snajvyšším poštom spáchaných samovrážd na svete. Predstihla dokonca i také štáty ako Kanada, USA či Británia.

V denníku The Land sa nedávno objavil článok o suchu s titulkom: Cena: samovražda každý štvrtý deň. Ročne na austrálskom vidieku spáchajú 1000 samovrážd, takmer 20 za týždeň. Po katastrofálnom suchu v rokoch 2002 - 2003 - najhoršom za 100 rokov - si mnohí farmári mysleli, že ich nič také hrozné už nepostretne.

Teraz sa však zdá, že v roku 2005 sa bude tragédia opakovať. Nádrže vysychajú a slnkom spálená pôda puká. Chovatelia dobytka a oviec poslali cenný živý inventár na bitúnok, pretože si nemôžu naďalej dovoliť nakupovať krmivo či vodu.

Coral Russellová bojuje proti zúfalstvu, ktoré ju prepadá, keď sa pozerá, ako sa z jej milovaného hospodárstva Gunn Homestead stáva pustatina. Utešuje sa prehliadaním albumu so snímkami z roku 1978, ktoré nedávno našla. Fotografie zachytávajú šťavnatú, zelenú krajinu s klokotavým potôčikom, tečúcim neďaleko usadlosti.

Nová štúdia odhalila, že život na vidieku, ktorý kedysi veľkí austrálski spisovatelia a básnici tak ospevovali a romantizovali, je skutočným hazardom so zdravím. Ľudia z buša umierajú mladší než obyvatelia miest.

Každoročne postihnú depresie viac ako 300-tisíc vidiečanov, ale duševné zdravie je v krovinatej pustatine tabu a farmári považujú stres za slabosť.

Sucho spolu s rýchlymi ekonomickými a spoločenskými zmenami sa pričinili o pokles počtu fariem - od 60. rokov sa znížil na polovicu. Farmári, ktorí zostali, sa cítia opustení, majú dojem, že ich kultúrna identita a dôležitosť sú spochybnené. (čtk/reuters)