Divadla Jonáša Záborského sa však o Prešovčanoch hovorí ako "o nich". Šariština sa na ňu prilepila ako cudzí jazyk, domáci si ju však stále doberajú za prehrešky voči ich neopakovateľnému dialektu.
Má hlboko posadený, zamatový hlas, hoci už na ňom, ako sama vraví, cigarety urobili svoje. Žila naplno v divadle i mimo neho, s manželom a častým hereckým partnerom Jozefom Stražanom vychovala päť detí - moje, tvoje, naše a ich. Pri našom rozhovore cituje striedavo divadelné postavy, kolegov, režisérov, rodinných príslušníkov, vášnivo gestikuluje, prehráva. Uvedomujem si, aké ťažké bude vložiť celú jej energiu do súvislej reči. Priznáva sa, že pred naším stretnutím mala trému, podobne ako ju vraj máva pred každým predstavením.
Po dvoch hodinách nás z divadla odprevádza prívetivá vrátnička: „Ta co, uľabdali sce še?"

Sedíme v šatni sólistov neďaleko javiska, na ktorom práve skúšate Williamsovu Nedeľu pre bolesť ako stvorenú. Vrátil sa už do starého divadla po jeho nedávnej rekonštrukcii divadelný duch?
Keď som to divadlo videla celé „vykuchané", myslela, že sa jeho znovuotvorenia ani nedožijem. Musí sa to ešte tak „zatepliť", ale som rada, že sme sa sem vrátili.

V klube tohto divadla vraj bývali po premiérach povestné oslavy.
„Ano, bývalo tu veselo, až sa ťažko vychádzalo na čerstvý vzduch. V divadelnom klube sa aj skúšalo, aj debatovalo, rozprávali sme sa o tom, čo sme cez deň na skúškach vytvorili, vznikali tam celkom nové nápady. Často sme sa potom ešte vrátili na scénu ich vyskúšať.

Na ktoré obdobie strávené v tomto divadle najradšej spomínate?
Možno tak po mojej štyridsiatke, keď sme robili s režisérom Edom Gürtlerom Slučku pre dvoch či Perníkovú bábiku s Jožom Pražmárim. Krásne obdobie bolo tesne po revolúcii s režisérom Petrom Scherhauferom. Všetko je však relatívne. Dnes som rada, že stále pracujem, za čo som vďačná možno svojej vitalite, možno troche talentu.

Projekt Petra Scherhaufera Kemu ce treba? Pracoval aj s lokálnym nárečím. Mohla by sa podľa vás na scéne viac využívať šariština, nielen v estrádach ako Drišľakoviny?
Možno aj áno, ľudia sú vďační, keď sa objaví hoci aj v jednej postave ako komický prvok. Napokon, v SND uviedli Ženský zákon v záhoráčtine, však? Svojho času sme v našom divadle robili aj Andraščíkov Šenk Palenčeni. Keď sme sa neskoro v noci vracali zo zájazdov, zabávali sme sa my herci tým, že sme do šarištiny prekladali Shakespeara. V rámci programu Dvaja z jedného mesta sme dokonca podobný fór zahrnuli s manželom do našej scénky medzi Kleopatrou a Antóniom a malo to veľký úspech. Ešte aj dnes tento výstup občas oprášime.

Ako ste si na východniarčinu zvykli? Vaša mamička bola Češka, narodili ste sa na strednom Slovensku.
Už sa na mňa niečo za tie roky prilepilo, ale rodený Šarišan sa aj tak pozná. Len čo poviete „šebe", prezradíte sa. Šariština mi však ide lepšie ako iné cudzie jazyky. Keby mi tak išla aj angličtina!

Hráte v Prešove, ale aj v Košiciach. Ktorá miestna identita je vám bližšia?
Prešov je síce moje domovské divadlo, u nás sa však v poslednom čase robí viac komédií a mne chýba hlbší ponor do postavy. Rada sa so svojou postavou potrápim, teším sa na to, keď ju musím zdolávať, i na to, že mi niekto hodí to záchranné lano ako naposledy režisér Michal Vajdička v Krásavici z Leenanu v Košiciach.

Mag Folanová z Krásavice Martina McDonagha je jedna z vašich životných rolí.
Ďakujem. Túto ponuku mi dali ako darček pod vianočný stromček, aspoň ja to tak beriem. Tesne pred sviatkami mi zvonil mobil, šéf košickej činohry Jožko Úradník ma pozýval do produkcie, ktorú bude režírovať pán Vajdička. Veľmi som sa tešila na spoluprácu s renomovaným Ľubomírom Vajdičkom. Potom som prišla na skúšku a márne som ho medzi prítomnými hľadala. Až som zrazu zbadala jeho vernú mladšiu kópiu. Z Michala Vajdičku vyžarovala akási pokora, a to mi dávalo nádej, že spolupráca bude príjemná.
Je pre zrelú herečku výhodné spolupracovať s mladým režisérom?
Je to fantastické. Veľmi veľa sme sa počas skúšok rozprávali, mám v zásobe množstvo všelijakých príhod z divadla. Na oplátku je zas príjemné, ak k vám taký mladý človek prejavuje akúsi úctu. Príbeh Kráľovnej z Leenane je veľmi blízky a smutný, akoby ho autor písal o Slovensku, o nejakej krásavici z lazov. Lenže, kto by takýto príbeh o Slovensku napísal? Ako hovorí postava miestneho hlupáčika, ktorého vynikajúco stvárňuje Michal Soltész, kto by sa v Írsku díval v televízii na írske programy? Predsa otvorím okno a vidím...

Mag Folanová je autoritatívna matka, ktorá na seba svoju dcéru až patologicky viaže. Poznáte takého momenty aj vo vzťahu k vlastným dcéram?
Keď sa moja dcéra rozhodla ísť do Španielska, nebolo mi to jedno, ale vedela som, že nemám právo jej v tom brániť. Veľmi nám však s manželom chýba.

Podľa koho ste teda postavu Mag formovali?
Neviem vám na to odpovedať. Spracujete všetko, čo ste zažili. Osud... Človek nemal len na ružiach ustlané.

Pri tejto postave vystačíte s minimálnymi výrazovými prostriedkami.
Za toto vďačím televízii. Na obrazovke je potrebné práve takéto herectvo. Nijaké veľké gestá - akoby divák sledoval reálny dej skrytou kamerou.

Kým sa tu zhovárame, vo vašom veľkom divadle prebieha konkurz televízie Markíza 10 pre Hollywood, neuniká vám práve teraz šanca dostať sa opäť do televízie?
Ja a konkurz? Keby sa na Mag robil kasting, tak ma nevyberú. Určite by som bola celkom nemožná. Som príšerný trémista. Pred predstavením sa prežehnávam, cítim však, ako nado mnou drží ochrannú ruku moja matka. Keby mi vtedy odmerali tlak, určite by ma okamžite hospitalizovali. Stačí však, že vyjdem na javisko a odrazu zacítim tú pozitívnu energiu, idem ... áno, áno... Každá premiéra je istým spôsobom konkurzom, či sa to bude ľuďom páčiť.

A váš celkom prvý konkurz z roku 1959?
Dopadol hrozne! Moja mama mi celé detstvo hovorila, ty si môj kvietok vymodlený, ty musíš byť herečka. Po maturite každému vysvetľovala: ‚Květa chce jít do divadla!' Naši sa kvôli mne dokonca presťahovali zo Zvolena do Prešova, skôr ako ma vôbec do prešovského divadla vzali.

Prečo práve do prešovského?
Vyhliadla som si ho. Poznala som ho z návštev u brata. Učarovalo mi výzdobou, krásnym lustrom, vôňou šminiek. Chodila som aj do zvolenského, to sa mi však až tak nepáčilo. Túžila som ísť do operety, stať sa subretou ako Jola Korpášová… A potom prišiel ten konkurz. Bola to ‚ostuda', nevedela som zarecitovať jedinú básničku. Povedali, že mám predviesť nejakú etudu. Ja som sa vychytila z javiska hľadať klavír. Sekundu som bola vďačná maminke, že ma trápila a stále mi opakovala, ako stúpnem na cene, keď budem ako herečka vedieť hrať aj na klavíri… A zrazu na mňa kričia: Kam idete? Ja som si ani nevedela predstaviť, že etuda môže byť aj herecká, nielen hudobná.

Ako to nakoniec dopadlo?
Do činohry? Neexistuje! - bol verdikt vtedajšieho šéfa činohry Štefana Petráka. Ako som tam tak stála, celá suverenita zo mňa opadávala. Myslela som si, že ma musia zobrať, keď uvidia, aká som krásna. Mala som dlhé vlasy, pred konkurzom som si namaľovala oči. Linky vtedy ešte neboli, takže tušom. Ako som tam stála a plakala, tuš sa mi začal roztekať po tvári. Šéfovi spevohry Jankovi Šilanovi ma muselo prísť ľúto, tak mi povedal, neplačte, zoberiem vás do zboru. Dostala som sa do zboristickej šatne, ktorá je tuto nad nami. Zísť až sem do sólistickej znamenalo v divadle postup, o ktorom som vtedy mohla len snívať. V zbore som bola asi rok a pol, keď odrazu vypadla kolegyňa Ria Čalkovská práve v deň premiéry Drdovej hry Na posiedke s čertom v réžii Otta Katušu. Ria tam mala hrať princeznú Dišperandu. Máte zostať v divadle, zakričali na mňa v ten deň. Riu zobrali do nemocnice, má akútny zápal slepého čreva, povedal mi pán riaditeľ. Ježišmária, až takto som jej to nepriala, pomyslela som si, ale čo už? Prídete o štvrtej a naučíte sa rolu. Ja ju viem, odpovedala som. Viete? Vedela som naspamäť celý repertoár a čakala som len na svoju príležitosť, musím dnes povedať, ako taká hyena. Sediac na prvom balkóne som vyštudovala svoju vysokú školu. Dívala som sa počas skúšok, ako režiséri pracujú s hercom i s textom… Tak prídeš o piatej a vyskúšaš si to. Nepotrebujem skúšať, reagovala som. Či to bola mladosť, odvaha či drzosť, ale ja som fakt tú skúšku nepotrebovala. Všetko som mala detailne napozerané. Odohrala som premiéru na prvý raz, bez trémy. Celá hra mala veľký úspech a hop, už som bola dole v šatni ako sólistka.

Po toľkých rokoch v divadle veríte v účelnosť kastingov?
Koľko ráz sa u nás v divadle na konkurzoch vystriedali rôzni adepti. Na skúške počas tých desiatich minút boli vynikajúci, zobrali sme ich, ale ja som cítila, že z nich herci nebudú. Na konkurz sa dá pod vedením profesionálov pripraviť, ale až keď sa dostanete ku konkrétnej úlohe, až potom sa ukáže, či na to máte.

Čo ťahá ľudí, aby sa dnes zúčastňovali na tých najrozličnejších kastingoch?
Myslia si, že hrať je jednoduché. Možno sa len chcú zviditeľniť, niekedy im stačí sedieť hoci len v obecenstve, byť v zábere. Sú spokojní, ak pri verejnej nahrávke počujú čo i len svoj smiech.

V čom je však rozdiel medzi túžbou mediálne sa zviditeľňovať a prirodzeným exhibicionizmom herečky?
Divadlo nie je povrchné. Je skutočne ťažké siahnuť si na dno svojich pocitov, úplne sa odosobniť, oddať sa svojej postave.
Medzi herectvom a šou je veľký rozdiel. Nakoniec, nejakým trikom naučíte aj psa.

Vás priviedla k divadlu vaša mama.
Moja mama bola úžasný človek, Pražanka ‚křtěná' Vltavou. Postava Maude z hry Harold a Maude, ktorú som hrala pred rokmi v Košiciach, mi ju trochu pripomínala. Mala už takmer štyridsať rokov, keď zrazu zistila, že je tehotná. Myslela si najprv, že je to len myóm, keď sa ukázalo, že skutočne čaká dieťa, začala sa modliť k Panenke Márii, aby to bola dcéra a herečka.

Nakoniec sa dočkala aj dcéry aj herečky.
Mama mi celý svoj život veľmi fandila. Keď som účinkovala vo svojom prvom filme a bola na titulke časopisu Film a divadlo, skúpila asi 50 výtlačkov a rozposlala ich celej rodine. ‚Ať to taky vidí, ať mi tě závidí.' Divadlo milovala. Aby mu bola čo najbližšie, prenajali si otcom v našom divadle bufet. Stále ju vidím vzadu pri tých stĺpoch stáť, s bielou čelenkou, v bielom plášti.

Aké ste mali detstvo?
Otec bol dôstojník, za môjho detstva sme ‚pendlovali' po celej republike! Pre mamu to však vôbec nebol problém! A keď sme sa už dlho nikam nesťahovali, tak aspoň prehodila nábytok z izby do izby. Keď sme sa vrátili zo školy, vôbec sme náš byt nespoznávali. Kde bola detská, našli sme odrazu obývačku, tam, kde bola obývačka, bola zasa spálňa. Pritom ona bola taká drobunká, meter päťdesiat, a náš nábytok bol taký ‚betelný', masívny, aby vydržal to večné sťahovanie! Lenže mama bola hrozne vitálna, totálna recesistka a ja som mala výhradné právo si z nej robiť žarty. Keby ste počuli, ako sme sa my dve vedeli zhovárať! Hovorila som jej Máňo, celá rodina sa na nás zabávala.

Predpokladám, že aj mamičky súčasných SuperStar nakupujú časopisy vo veľkom, ak sú ich dcéry na obálke.
Keď rodič vidí, že dieťa je skutočne talentované, urobí preň všetko.

Sledovali ste SuperStar?
Áno, taká Martina Šindlerová má krásny rozsah hlasu. Dúfam, že ešte o nej budeme počuť.

Prešovčania sú však hrdí skôr na svoju Katku Koščovú. Myslíte si, že vo finále prehlasoval východ Slovenska jeho západ?
Určite! Ja vám to môžem povedať! Katke nechcem ubrať, ale keď už ide o boj medzi východom a západom, tak východniari bojujú ako jeden človek. Na tom si dajú záležať. Do mestskej haly prišlo na koncert SuperStar dvakrát za sebou možno 8-tisíc ľudí, celý východ Slovenska sa zviezol do Prešova na autobusoch.

Čo východ tak drží pokope?
Možno to, že nad ním všetci v histórii len mávli rukou a že je to aj dnes najchudobnejší región so sedemnásťpercentnou nezamestnanosťou. Chudoba zjednocuje, hoci keď si tak všímam ľudí v supermarketoch, tak o ich chudobe pochybujem. Ale možno sú len hrdí. Aby nemali prázdny košík, nahádžu si doň hoci len toaletný papier, nech ľudia vidia. Mám ich veľmi rada, sú milí, ale keď sa naštvú! Môj sused na chalupe je priaznivec HZDS, jeho syn je SKDÚ, to si neviete predstaviť, čo sa tam niekedy medzi nimi deje. Otec svojho syna niekedy aj z domu vyhodí. Tento náš sused choval kedysi aj dve prasatá, jedno sa volalo Schmögnerová a druhé Dzurinda. Jeho vnuk raz prišiel do školy s tým, že dedo zabil Dzurindu.

Existuje na východe nejaká závisť voči Bratislave?
Ja si to ani nemyslím, skôr sa to nafukuje, niečo pridávajú aj novinári, pretože v športe sa to takto prejavuje. Ak je však Bratislava naše hlavné mesto, tak sa musí dobudovať. Dnes sa už akékoľvek malé mestečko rozvíja, opravuje, námestia sa menia. Prešov je taký nádherný, aký nikdy nebol. A Prešovčania sú aj na svoje krásne mesto patrične hrdí.

Sú hrdí aj na svoje divadlo?
Naše divadlo zažilo už aj horšie časy, ale teraz, keby sa hrala Báthoryčka hoci aj každý deň, je vypredaná, ba ešte musia pridávať aj prístavky. Ľudia naškrabú peniaze a prídu. A to je v tom novom divadle 650 miest!

Ako ste si zvykali na novú budovu?
Už pred koncom druhej svetovej vojny vraj chceli v Prešove postaviť nové divadlo, ale keď ho nakoniec začali stavať, nikto z nás netušil, že bude až také veľké. Pre diváka je to ako panoramatické kino, ideálne pre veľké projekty. Muzikály ako Fidlikant na streche, či Báthoryčka by sa do starej budovy už nezmestili. Pre činohru je to zas zabijak na hlasivky. Ja mám radšej to staré divadlo, kde máme bližší kontakt s divákom.

Aký je prešovský divák?
Fantastický. Existuje dokonca aj klub fanúšikov divadla, má asi 220 členov, stretávajú sa každý mesiac, vyhodnocujú predstavenia, robia si plesy. Minule som hrala v Košiciach Krásavicu z Leenane. Prišlo tam za mnou asi 55 ľudí autobusom a mali ste vidieť, čo po predstavení urobili! Bolo standing ovations, kričali Kveta, Kveta ako na futbalovom zápase. Oni skutočne vedia svojho herca povzbudiť. A vyberú sa za ním hoci aj do Nitry. Keď odišla Gabika Dolná z Prešova a mala v nitrianskom divadle svoju prvú premiéru, prišli aj za ňou. Východniari sú prosto takí - hlásia sa k sebe, za to sa im treba veľmi pokloniť.

Prešovské divadlo má dlhodobo problém s mladými hercami.
Kto sem príde z mladých? Aby dostal nástupný plat 7 - 8-tisíc? Veď musí aj niekde bývať. Už sa nedá vrátiť čas, keď ľudia spávali hoci aj po šatniach. Navyše, v Prešove sa nedá pomimo zarobiť ani len koruna.

Vnímate dokončenie novostavby SND a jej financovanie aj ako možné ohrozenie divadelníctva v regiónoch?
Ja si myslím, že keď je to už to nové divadlo tak vysoko rozostavané, určite by sa malo dokončiť. Aj zakonzervovanie predsa stojí peniaze. Divadlo sa nedá ako uhorky zatvoriť a zasterilizovať. Samozrejme, nebola by som rada, ak by mali kvôli SND zatvárať nejaké divadlá vregióne, ale Prešovčania by si zas to svoje nedali.

V DJZ práve prepúšťajú viacerých členov spevohry i orchestra.
Môj muž nedávno prišiel domov, sadol si a bol veľmi smutný. Čo si taký smutný, pýtam sa. A on, že je mu tých ľudí tak ľúto. Celý život strávili v divadle, čo iné vedia robiť? Ak sa zapíšu na úrad práce, ešte ani len dohrávať predstavenia nebudú môcť. Vraj im povedali, že divadlo s nimi ešte ráta, ale to je tak, ako keď vám na konkurze povedia, že sa vám produkcia ozve. Divadlo, to je iný svet, taký štátik v štáte. Tak sme si sadli s mužom do kuchyne a smútili spolu.

Prečo ste sa podpísali pod výzvu 1000 slov o kultúre?
Zatelefonoval mi Andy Hryc, či sme spokojní s tým, v akom stave je slovenská kultúra. Súhlasím s tým, čo sa píše vo výzve, preto som to podpísala. Dalo by sa o tom všetkom napísať aj desaťtisíc slov. Dnes sa najviac hovorí o Slovenskej televízii. To je smiešne, kultúra, to sú predsa aj knižnice, galérie, nielen my herci. Nech sa však ľudia k tejto výzve vyjadrujú, hovorme o nej spolu. Niekomu situácia možno vyhovuje taká, aká je, ale Česi sú na svoje osobnosti hrdí. Aj naši by si zaslúžili byť pripomínaní, to nemôžeme len tak nič nevedieť o nás samých! A zas, aby bol Andy prepustený z Bumerangu ako za socializmu? To trafená hus zagágala, alebo čo?

Máte na výzvu 1000 slov nejaké reakcie vo vašom okolí?
Nie, nemám. Nikto nič. Možno nečítajú noviny, v ktorých to bolo publikované, možno som o nej mala sama začať diskutovať, ale páči sa mi, čo napísal váš kolega (vyťahuje z kabelky zložený výstrižok z novín). ‚Petícia je odsúdená na neúspech.
Úspech však, dúfajme, nebol jej cieľom, pretože práve malomeštiaci sa orientujú iba na 'úspešné' projekty. Čo nemení nič na tom, že ten naozaj múdrejší pozná veci, v ktorých neustúpi, lebo nesmie. I keby zdanlivo prehrával na nulu.' To je múdre. Autor týchto slov, Peter Javůrek, to pekne napísal. Poznáte ho? Tak ho pozdravujte.

Autor: Zuzana Uličianska / Foto: RÓBERT SÁNDOR