My, Slováci, už stáročia vyjadrujeme spevom každú svoju radosť i každý žiaľ - nuž si zaspievame aj na kare. Priznám sa, dlho som si myslela, že to nie je pravidlo - že to iba ja žijem s karovým spevákom. Vždy, keď sme išli na pohreb a po pohrebe nás pozvali aj na kar, striehla som, kedy príde chvíľa, keď môj karový spevák prestane mlčky popíjať a zrazu sa rozospieva. Zdalo sa mi, že sa vtedy patrí kvôli pozostalým poznamenať: „Ale veď sme na kare!" Utvrdzovalo ma v tom i to, že môj karový spevák sa mi za pribrzdenie vždy na druhý deň ráno poďakoval.
Raz sa dokonca stalo, že keď som ho po pohrebe jedného kamaráta takto pribrzdila, na druhý deň ráno z tej rannej skrúšenosti napísal aj báseň:
Život letí ako drevo rizňou
„Život letí ako drevo rizňou,"
povedal raz jeden kamarát -
a potom aj on mi z očí zmizol
tam dole, kde vonia boží sad.
Hore má zas hory vysočizné
drevorubač, Pánboh slovenský.
Po jednom nás kladie do tej rizne -
maľovanej, strmej kolísky.
Každému z nás šepne: „Nehavaruj
a blížnemu cestou neublíž."
A potom už iba skríkne: „Varúúúj!"
Letíš - drevo na svoj vlastný kríž.
Tak letíme, neznámi aj známi,
každý - brvno medzi brvnami.
Jedni v pároch, druhí len tak sami,
nemilovaní aj milovaní -
a boží sad vonia pod nami...
Myslela som si, že tá báseň je čosi ako prelomová chvíľa - a so spievaním na karoch je koniec. No prišiel pohreb ďalšieho kamaráta a ďalší kar - a tu zrazu znova spev. A taký vrúcny, že kým som stihla povedať „ale veď sme na kare", pridala sa k môjmu karovému spevákovi aj vdova a siroty.
Nuž, hoci ja sama na karoch nespievam, poopravila som svoj názor. Nie je na Slovensku iba jeden karový spevák - je ich viac. Spievajú na karoch všetci Slováci. A vlastne i ja už mám vybratú pieseň, ktorá by nemala chýbať na mojom kare.