žijú speváci či herci, vie skoro každý, o živote slovenských tanečníkov ľudia nevedia skoro nič. Podľa odborníkov máme vynikajúcich tanečníkov, no v realite ich nečaká hviezdna kariéra. Čo vlastne znamená byť tanečníkom na Slovensku?

"Pre tanec som sa rozhodol, keď som videl niekoho, ako sa hádže o zem, zapáčilo sa mi to," hovorí s trochou zveličenia tanečník Peter Vaško, viac známy ako Gonzo. Dnes, v dvadsiatich deviatich rokoch, pomaly dotancováva v muzikálových predstaveniach a orientuje sa na nové možnosti živobytia. Je jedným z tvorcov jedinej ceny pre tanečníkov, ak nerátame cenu za klasiku - balet. Nazvali ju Zlatý meniskus a v podobnom recesistickom duchu ju odovzdávajú každý rok na večierkoch pre ľudí z brandže.
Živiť sa tancom v zamestnaní na plný úväzok sa na Slovensku veľmi nedá. Pri muzikáloch ich síce treba, ale ani Nová scéna, ktorá ich potrebuje pravidelne, im stále angažmán neposkytuje.
Organizátorka jedného z mála tanečných festivalov Bratislava v pohybe Mira Kovářová hovorí, že hoci máme dostatok kvalitných a kvalifikovaných tanečníkov, slovenská scéna súčasného tanca stagnuje. "Nie je to o vzdelávaní, problém je v uplatnení absolventov." Okrem Štúdia tanca v Banskej Bystrici neexistuje profesionálny súbor s finančným a priestorovým zázemím.

"Je pravidlom, že talentovaní tanečníci odchádzajú do zahraničia, kde mnohí pôsobia v špičkových telesách. Je to na škodu domácej scény, lebo každý súbor či choreograf potrebuje určitý čas a priestor, aby vyzrel," hovorí.
Ešte pred pár rokmi sme mali veľký náskok napríklad pred Českom, ale už to tak nie je. Už tretí rok u nich funguje divadlo Ponec, zamerané na prezentáciu tanca. "Tanečná scéna sa tam skvalitnila a rozrástla. Je to teda výzva, bez priestoru to asi nepôjde, lebo to súvisí i s výchovou diváka."

Umenie aj go-go
Tanečník Jano Hromada spomína, že pred pár rokmi sa ešte tanečník mohol živiť tancom, dokonca si vyberať projekty. "Boli tanečnícke spolky, ktoré fungovali na dobrej úrovni, bolo tu aj Bratislavské divadlo tanca, ale zrazu začalo ubúdať príležitostí aj peňazí. Akoby hodnota tanečníka klesla."
Tanečníci museli naskočiť na nový štýl slovenského šoubiznisu a začať sa komercializovať. Pre niektorých to bol na začiatku problém, ale ako hovorí Hromada, "dnes robíme komerciu všetci".
Komerčných pracovných príležitostí je viac ako tanečných. "Reklamy, firemné akcie, kde sa využíva choreografia - sme takí firemní go-go tanečníci," hovorí Hromada. "Zamestnať tanečníka je nevýhodné."
Choreografka Silvia Beláková vyštudovala tanec a už dva roky robí choreografie pre divadlá. Realitu tanečníckeho života opisuje takto: "Veľmi veľa potu a veľmi veľa roboty na to, aby tanečník mohol aspoň bývať a jesť a potom už nemá čas ani 'žiť'. To, čo si zarobíte tancom, je naozaj len na živobytie. Väčšina tanečníkov robí popri tom iné veci, niektorí čašníkov, alebo si hľadajú brigády a berú jednorazové akcie."

Krátky život tanečníka
"Keď máš osemnásť, veríš, že ak budeš makať a niečo veľmi chcieť, tak to dosiahneš. Lenže príde určitý čas a všetko sa zastaví," hovorí Peter Vaško o najväčšej traume tanečníkov - ich krátkej profesijnej životnosti. Prestať zrazu robiť to, čo majú najradšej, je ťažké.
"Hovorí sa, že sláva je poľná tráva, ale to hovorí ten, kto ju už zažil, a nie niekto, kto ju chce zažiť a pracuje na tom. Chcel som sa tohto momentu dožiť, aj som sa dožil. Neprinieslo mi to však skoro nič okrem vlastného zadosťučinenia. Životnosť tanečníka je taká hrozne krátka! A jeho ocenenie také biedne, až je neuveriteľné, že to niekto vôbec robí," hovorí Vaško.
Kým sa tanečník či tanečnica vypracuje, už pomaly aj končí. "Môžeme vystupovať maximálne do tridsaťpäťky, potom nestíhame tempo, nemáme kondíciu, telo a tvár vyzerajú inak," hovorí Jano Hromada. Zostávajú im poškodené kĺby, zápaly ramien, pošramotené kolená.
Jano Hromada si myslí, že divadlá by v určitých predstaveniach mohli využívať starších tanečníkov s veľkými skúsenosťami, tak ako na Západe. "Na pódiu to vyzerá úplne inak, ako keď tancujú dvadsiatnici - starší majú svoj výraz, ich tanec sa viac podobá divadlu."
Šancou, ako ostať pri tanci a divadle, je dať sa na dráhu choreografa. Silvia Beláková to vyriešila takto. Svoju novú rolu chápe aj ako osobný rast, posun od interpretácie k tvorbe tanca. "Príležitostí mám celkom dosť. Pracujem s tanečníkmi aj s hercami, väčšinou robím pre divadlá, sem-tam televízne programy, firemné akcie, alebo pre amatérske súbory ako Allegro," hovorí choreografka na voľnej nohe. Ako pedagogička tanca však postrehla, že sa mu venuje čoraz menej ľudí. "Málokto ostane tancovať aj po osemnástke. Nová tanečná generácia na Slovensku nie je taká silná."

Ak nie je dym, prídu tanečníci
Pred pár dňami sa skončila prehliadka súčasného tanca Bratislava v pohybe. Diváci majú šancu vidieť to, čo sa bežne neobjaví. Tento rok sa prišlo pozrieť dokonca viac ľudí ako vlani. Organizátorka Mira Kovářová si však nemyslí, že záujem sa zvýšil pre Miliónový tanec. "Skôr zabrala mediálna sila Jána Ďurovčíka, ktorý uviedol novú hru Bolero, a záujem o zahraničné skupiny."
Počas roka tu nie je veľa možností prezentovať tanečné umenie. Ideálne priestory sú v divadle Aréna, kde je aj festival.
Skupina Allegro vystupuje v kultúrnom dome v Ružinove. "Z roka na rok upadajú možnosti prezentácie," hovorí jej šéfka Janet Bučková. Niekedy mali možnosť ísť cez organizácie na zájazd, teraz museli zopár pozvaní zo zahraničia odmietnuť. "Všetko stojí na peniazoch, my sme amatérsky súbor, a tak sme odkázaní na granty, čo ledva vystačí na premiéru."
Moderní tanečníci sa cítia byť na konci tanečného rebríčka. Väčší záujem verejnosti a aj väčšie možnosti sa dostávajú najmä folklóru, ale aj baletu, ktorý sa považuje za pravé tanečné umenie. Moderný tanec, ktorý sa zrodil v prachu továrenských hál a zapadnutých kluboch, sa dodnes berie ako undergroundové umenie.

"Aj scénický tanec je na konci záujmu. Uprednostňuje sa tradícia, čiže folklór," potvrdzuje šéfka Allegra. "Naše predstavenia si prídu ľudia pozrieť raz, nestalo sa mi ešte, že by som nevypredala premiéru. S reprízami je to horšie, určite nemôžeme hrať jeden titul šesťkrát do mesiaca. V Bratislave sa dá jedno predstavenie zahrať maximálne trikrát."
Na to, aby si moderný tanec našiel a vychoval svoje publikum, by bolo ideálne mať divadlo tanca. Prvé takéto, Bratislavské divadlo tanca skončilo na zvláštnych machináciách šéfov.
"Slovenské publikum nie je vychované na tanec ako samostatné umenie," hovorí Peter Vaško. "Pri každom projekte sú hlavnými hrdinami herci a speváci, tanečníci sa berú ako sprievod, hoci skúste si predstaviť muzikál bez tanca. My sme však len krovie. Ako hovorí režisér Bednárik: Ak nie je dym, prídu tanečníci."

Tanec za hranicami
Veľa nadaných tanečníkov sa pokúša uplatniť v zahraničí. Možností na profesionálnu prácu je viac a ocenenie lepšie. Vo svete má moderný tanec svoje publikum. Tí, ktorí si tanec vonku vyskúšali, hovoria, že konkurencia je síce väčšia, ale za prácu dostanú lepšie peniaze.
"Okrem toho, tam sa moderný tanec neberie ako také 'hopsasa', ale ako vážne umenie," hovorí Peter Vaško. Raz dostal ponuku ísť tancovať do Nórska, ale keďže má skoro dva metre, na celom svete k nemu nenašli vhodnú partnerku. "Keď som bol s projektom Rómeo a Júlia Jána Ďurovčíka v Japonsku, tamojšie publikum obdivovalo, ako sa také veľké obludy dokážu hýbať," smeje sa.
Jano Hromada pravidelne tancuje v Nemecku. Je to pre neho spôsob, ako sa uživiť. "Spolupracujem s muzikálovými produkciami, ktoré využívajú to, že viem tancovať, som schopný postaviť choreografiu a spievať. Robím aj v operete, je to slušne zaplatené. Dokonca tam mám vlastný projekt."
Nemecké ministerstvo kultúry podporuje tanečné projekty, hoci len pár tých najlepších. Ideálna situácia však nie je ani v Berlíne - na ulici je tisíc nezamestnaných vyštudovaných tanečníkov.

Kde sa učí moderný tanec
V tanci sa dá ďalej napredovať na workshopoch a seminároch, najčastejšie v zahraničí. Najbližšie je letný workshop vo Viedni, ďalšie sú v Španielsku, Bruseli, Berlíne, tanečníci sa chodia pozerať aj do Ameriky. Všetko na vlastné náklady.
"Ja som školu nedokončil, som špecifický prípad amatéra, ktorého tanec zaujal a dostal sa s ním až tam, kde je dnes," hovorí Peter Vaško.
V štrnástich rokoch videl v televízii jedinú známu československú tanečnú skupinu UNO a povedal si, že raz tam bude tancovať. V osemnástich sa mu splnil sen. Začínal v Prahe v muzikáli Dracula, ktorý rozbehol boom muzikálov po revolúcii. "Zanedlho som zistil, že nie je všetko tak, ako sa zdá na prvý pohľad, takže som tesne pred premiérou odišiel. Chvíľu som tancoval v Štátnej opere v Banskej Bystrici, potom u choreografky Šárky Ondrišovej, ktorá začala rozbiehať nadčasový projekt. Tancoval som v Rakúsku, chvíľu v Berlíne, aj na Novej scéne."
Jano Hromada začínal v deviatich rokoch so spoločenskými tancami, a keď v okrese povyhrával, čo sa dalo, učil sa u bývalej sólistky košického baletu na ľudovej umeleckej škole. "Tanečník musí dlhšie hľadať svoj štýl, ktorý najviac vyhovuje aj telu," hovorí. Modernu začal tancovať v súbore Alfa. O dnes už neexistujúcom súbore hovorí ako o najlepšej skúsenosti.

Na miliónového tanečníka čaká v Amerike šok
Množstvo skvelých tanečníkov, čo čakajú na svoju príležitosť, žije aj na Broadwayi, kam pôjde na skusy víťaz Miliónového tanca. "Veľmi mu držím palce. Bude prekvapený z toho, akí výborní tanečníci existujú a je ich tam desaťtisíc," hovorí Peter Vaško. Porovnať sa so svetovou špičkou je podľa neho vždy ťažké, lebo z tých desaťtisíc tanečníkov, ktorí sú svetoví, každý ovláda ešte ďalšie štyri štýly tanca. "Pri tyči odmakajú klasiku tak, že by mohli byť sólisti Národného divadla, zatancujú folklór ktorejkoľvek krajiny, môžu robiť s Madonnou v klipe. Špecializácia v tanci sa momentálne nenosí. Človek musí byť pripravený na to, že stále robí s iným choreografom, režisérom, a každý z nich má iné požiadavky. Musí byť tvarovateľný."
Univerzálneho tanečníka hľadajú naše divadlá, aj reality šou Miliónový tanec. Názory profesionálov na túto súťaž sú dva. Jedni ňou opovrhujú, tí druhí jej fandia. "Môžeme byť vďační za to, že zviditeľňuje tanec ako samostatné umenie," je názor Petra Vaška. Obaja s Janom Hromadom obdivujú nasadenie súťažiacich tanečníkov, nadšenie, s akým do toho idú. Za peniaze, ktoré chcú získať, túžia vytvoriť vlastný projekt. "Hovorím im: Kúp si radšej auto a byt," smeje sa tanečník a cítiť v tom dobrosrdečnú iróniu ako na odovzdávaní cien Zlatý meniskus.

Z histórie

Baletu stále kraľujú Rusi
Po zániku antického sveta bol v Európe za raného stredoveku len ľudový tanec. Z neho sa neskôr vyvinul tanec dvorský, a ten spolu s renesančnými maškarádami a tanečnými „číslami", vkladanými medzi jednotlivé chody hostín viedol ku zrodu baletu, ktorý sa časom stal najvyšším druhom európskeho tanečného umenia. V prvých baletoch vystupovali amatéri z aristokracie, neskôr, keď sa balet presťahoval na javisko, prišli na rad profesionáli.
Rozvoj kodifikovanej techniky klasického tanca dosiahol vrchol v romantizme, keď vynašli dámsku špičkovú topánku. Kým v západnej Európe v poslednej štvrtine 19.storočia balet degeneroval na oslnivé, ale prázdne predstavenia, z Ruska odrazu vzišiel jeho mohutný vývojový impulz.
Vystúpenie Ďagilevových Ruských baletov v Paríži (1909) sa stalo nielen senzáciou, ale aj revolúciou vkusu, ktorá prekročila hranice dovtedy zaznávaného baletného umenia. V tomto súbore tancovali najlepší interpreti a spolupracovali s ním najlepší doboví skladatelia, spisovatelia a výtvarníci.

Nádherné choreografie Michaila Fokina dokázali, že balet je skutočné umenia, ktorému patrí budúcnosť. Vplyv Ruských baletov na ďalší vývoj žánru bol prvoradý. Po zániku súboru (1929) sa jeho tanečníci rozptýlili po svete a všade stáli pri zrode rôznych národných „škôl". Bol to napríklad G. Balanchin - „otec" amerického baletu.
Na vývoj tanečného umenia 20. storočia mal veľký vplyv slobodný - výrazový, novodobý, expresionistický - tanec, ktorého prvou "zvestovateľkou" bola Isadora Duncanová. Toto široko rozvetvené hnutie, popierajúce závänú platnosť kanonizovaných foriem akademického tanca, sa vykryštalizovalo v USA v „modern dance" (M. Grahamová) a v spojení s jazzovym prejavom sa stal alternatívou akademickému tancu.
V súčasnosti koexistujú vedľa seba všetky štýly, ktoré sa stále ďalej obohacujú a rozvíjajú, prelínajú a ovplyvňujú. A zvláštnu kapitolu tvoria výboje rôznych predstaviteľov postmoderny s prvkami náhody, improvizácie, antidivadla a anti-tanca, prekračujúce všetky tradičné medze žánru.
Čo sa týka množstva súborov a tanečných profesionálov, nedá sa dnešok s minulosťou porovnať - len v USA, kde bol predtým balet neznámym pojmom, existuje niekoľko stoviek profesionálnych súborov. V oblasti klasického baletu vedie stále bezkonkurenčne ruský balet.
(čort, sprac. podľa českej umenovedkyne Věry Janečkovej)

Francúzsko
1581- Talian Baltazarini de Belgioioso vytvoril v Paríži Kráľovnin komický balet, ktorý sa stal obľúbenou zábavou šľachty, ktorá tancovala sama.
1651- Ľudovít XIV. prvýkrát tancuje v dvorskom balete (posledný krát 1670).
1661- Založenie Kráľovskej akadémie tanca, určenej k tomu, aby ustálila jazyk divadelného baletu.
1661- Prvá Moliérova komédia - balet „ Les Fächeux" nový typ predstavenia, smerujúceho k divadelnej scéne a profesionalizácii. Neskôr spolupracuje Moliére so skladateľom G. B. Lullym.
1731- Pri parížskej Opere je zriadená tanečná škola; plná profesionalizácie baletu, nastupuje rozvoj techniky i kompozície.
1743- Francúzska tanečnica Salléová vzbudí v Londýne senzáciu svojim dramatickým tanečným prejavom v pantomíme Pygmalion (zárodok výrazového tanca), reformuje aj kostým - krinolínu nahradí krátkou a ľahkou sukňou.
1760- Baletný reformátor J. G. Noverre vydává svoje Listy o tanci a baletoch, v ktorých postuluje ideál „ballet d?action"- dejový balet s jasnou dramatickou stavbu
1832- Talina Taglioni inscenuje v parížskej Opere balet Sylfida- nástup éry romantického baletu. V hlavnej úlohe Maria Taglioniová, stelesnenie éterického ideálu a ženstva za romantizmu. Nástup špičkového tanca, vynález belostného mušelínového kostýmu, symbolu baletky.
1842- Premiéra Giselle, baletu, ktorý zavŕšil romantickú epochu.
1903- Parížsky debut Isadory Duncanovej zrodil slobodný tanec ako protiklad akademického.
1909- Ďagilevove Ruské balety s Fokinovými choreografiami v Paríži - nástup moderného baletu. Paríž je ohromený umením Rusov. Nižinského nazývajú „bohom tanca".

Petrohrad
1890 - Čajkovského Spiaca krásavica
1892 - Čajkovského Luskáčik
1895 - Svet prvý raz vidí klasickú verziu Labutieho jazera, ideálny obraz "baletu baletov".
1905 - M. Fokin vytvorí preslávenú "umierajúcu labuť" C.Saint-Saensa pre A.Pavlovovu, najvätčšiu balerínu nášho veku.
1909 - Isadora Duncanová vystupuje v Petrohrade a má obrovský vplyv na pokrokových umelcov (napr. M. Fokina).