Himalájske vrcholky pôsobia uhrančivo. Tento zvláštny svet presahuje ľudský rozmer. Je stvorený na to, aby okolo seba udržoval tajomstvá a stal sa sídlom dodnes živých legiend. Napriek tomu, že v súčasnej kozmickej ére už vieme o najväčšom horstve našej planéty vlastne všetko.

Pred päťdesiatimi rokmi však bolo inak. „Môj pohľad opísal kruh. Annapurna ležala pod mojimi nohami. Od počiatku jestvovania Zeme som prvý, kto sem vkročil. Je to zvláštne, ale mal som pocit, akoby ma niekto vrhol do nebies. Tak oddnes budem viesť dialógy s osemtisícovkami. Pred chvíľou ešte drvili moju myseľ, teraz sa mi zdajú dôverne známe. Rozpoznávam ich tvary, bleskove sa mi vybavuje ich história,“ spomína v knihe Veľké himalájske dobrodružstvo Francúz Maurice Herzog, prvý človek, ktorý spolu s krajanom Luisom Lachenalom stál na vrchole osemtisícovej hory - Annapurny (8091 m), desiatej najvyššej hory sveta. Písal sa 3. jún roku 1950.

Začiatky s omylmi

V himalájskom masíve (názov Himaláje pochádza zo sankrstských slov „hima“ a „álaja“, ktoré znamenajú sídlo snehu) sa týči k nebesiam štrnásť osemtisícoviek. Až v roku 1849 sa Západ dozvedel o existencii Čomolungmy (8484 m), božskej „matky hôr“, čiže Mount Everestu, najvyššej hory zemegule. S výskumom horstva začali na prelome 19. storočia topografovia a kartografovia, prvé výstupy sa viažu až k jeho koncu.

Maurice Herzog správne spomína na začiatky, že „výpravy sledovali dva ciele - výskumnícky a športový“. Sám svoje zdolanie Annapurny prirovnáva k historickým moreplaveckým výpravám Thora Heyerdahla a prvý prelet Atlantického oceánu Američanom Charlesom Lindberghom. Vo Veľkom himalájskom dobrodružstve, knihe, ktorá je niečím medzi literatúrou faktu a vynikajúcou emotívnou výpoveďou, uvažuje: „Akú krajšiu poctu možno dať priekopníkom horolezectva než ich vytiahnuť z anonymity. Niet slávy bez svetoznámosti. Musím sa priznať, že v tejto činnosti nachádzam uspokojenie človeka, ktorého pero a srdce napravujú nespravodlivosť.“

Už v roku 1895 sa jeden z najslávnejších alpských lezcov Mummery pokúšal zdolať Nanga Parbat (8125) naraz. Alpy a Himaláje sú však dve rôzne sústa. Ani americké výpravy, ktoré sa medzi I. a II. svetovou vojnou snažili stoj čo stoj vystúpiť na Mount Everest, nepochopili tento omyl. Himalájske horolezectvo päťdesiatych rokov uplynulého storočia už spoznalo expedičnú nutnosť vybavenia výprav.

A v tomto prípade platilo: ťažší zostup než výstup

Francúzska himalájska skupina 1950, ktorú viedol Herzog, už rátala s akou-takou istotou, ktorú zabezpečuje všestrannú starostlivosť veľkej výpravy. Jej cieľom mal byť Dhaulagiri (8167 m). Annapurnu, v preklade bohyňa žatvy, v tých časoch poznal málokto.

Indické mapy klamali. Tilčské sedlo, východiskový bod na vrchol mal byť vo výške 6000 m. Francúzska skúsenosť ukázala, že sedlá sú dve, druhé o kilometer vyššie. Tento poznatok a blížiace sa monzúnové nebezpečenstvo primali Herzogovu výpravu zmeniť rozhodnutie. Ľadovec na severnej strane a nie príliš strmý výstup na Annapurnu dávali šancu.

Útočný tábor si postavili vo výške 7400 m. Víchrica im v prvý deň zvalila stan. Keď sa utíšila, začali Maurice Herzog a Luis Lachenal vystupovať. O 14.00 hodine 3. júna 1950 stáli ľudia na prvej osemtisícovke.

V prípade Herzoga a Lachenala platila stará horolezecká zásada - zostup býva oveľa náročnejší než výstup. Citlivý Herzog na vrchole fotografoval a unášal sa pocitmi. „Svet najvyšších výšok vyzerá akoby mesačný. Mal som pocit, že sa hýbem v skafandri,“ píše verneovsky, lebo ľudia sa na Mesiaci skutočne pohybovali tak. Pragmatický Lachenal sa pobral dole. Herzog spomína: „Bol môj druh na rovnakej planéte? Veril viac svojim reflexom než snom.“ V momente zostupu stratil Herzog rukavice. Nenapadlo ho navliecť si na ruky ponožky a uháňal za kamarátom. Keď prišiel do tábora, kde ho čakali druhovia Gaston Rébuffat a Lionel Tererray, zistil, že Lachenal chýba. Keď ho našli a zniesli, mal také opuchnuté nohy, že aj o dve čísla väčšie náhradné topánky museli narezať.

Terray s Rébuffatom celú noc neúprosne bičovali Herzogovi a Lachenalovi ruky a nohy horolezeckými lanami, aby im zmrznuté končatiny prekrvili. „Hra“ na mučených a mučeníkov im brala spánok, zachovala bdelosť a v konečnom dôsledku zachránila životy.

V základnom tábore napriek všetkej snahe musel lekár Jasques Oudot amputovať Herzogovi všetky prsty na rukách i nohách, Lachenalovi na nohách.

Annapurna vydala iba časť svojho tajomstva. Táto hora má totiž na juhu kolmú, takmer tri kilometre vysokú stenu, ktorá láka na výstupy alpským spôsobom. Vystúpilo na ňu 109 lezcov, 55 stratilo život. Z tohto hľadiska je „bohyňa žatvy“ najneúprosnejšia zo všetkých osemtisícoviek.

Nový život

„Symboly majú základ v skutočnosti. S Annapurnou som ukončil svoju prvú životnú fázu síce hlboko šťastný, ale súčasne s vedomím, že je pominuteľná a takmer smiešna. Práve sa začal nový život, vo svojej vesmírnosti nepredvídateľný,“ uvažoval s hĺbkou Maurice Herzog v základnom tábore, zoslabnutý, bez prstov, ale živý a na výsosť spokojný.

Práve tento horolezec je jedným z najznámejších Francúzov - bývalý športovec, známy literát, politik.

Herzog vyštudoval tri vysoké školy - v Paríži právo, v rodnom Lyone (narodený 5. januára 1919) prírodné vedy a opäť v metropole krajiny manažment a obchod. Z dvoch manželstiev má štyri deti - synov Laurenta, Sébastiana, Mathiasa a dcéru Félicité. V rokoch 1958 - 1966 zastával vládnu funkciu štátneho sekretára pre mládež a šport, dnes má tento úrad štatút ministerstva. Obyvateľ Paríža sa na čas presťahoval do milovaných hôr, do Álp, kde napísal aj väčšinu zo svojich siedmich kníh. Vtedy bol starostom Chamonix (1968 - 1977). Herzog patrí medzi najvýznamnejších členov Medzinárodného olympijského výboru, v ktorom od roku 1970 zastával množstvo funkcií. Dnes je jeho čestným členom.

V horolezeckom objavovaní Himalájí platí to, čo v živote poväčšine vôbec - najťažší je začiatok. Od priekopníckeho výstupu francúzskej dvojice na Annapurnu nasledoval už v roku 1953 výstup na Mount Everest, do roku 1964 potom na zvyšných dvanásť osemtisícoviek. Posledná bola najnižšia - Šiša Pangma (8027 m).