„Ohromený svet sledoval tri hry za sebou, tri rozsiahle a nákladné dramatické produkcie, v ktorých mocní lídri neohrozenej komunistickej strany, čo prevrátili celý svet hore nohami, teraz defilovali ako skormútené, poslušné kozy a vymečali všetko, čo im nariadili, vyzvracali sa, ponížene pokorili sami seba i svoje presvedčenie a priznali sa k zločinom, ktoré nemohli spáchať,“ napísal po rokoch spisovateľ a bývalý väzeň Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag. Druhý z troch stalinských procesov proti tzv. trockistickým sprisahancom v komunistickej strane vyvrcholil pred 65 rokmi, 30. januára 1937, vynesením trinástich rozsudkov smrti. Bola to však len nepatrná špička ľadovca. Na opis toho, čo sa v Rusku za Stalina dialo, neváhajú niektorí použiť výraz genocída.

Lev Trockij bol v boľševickej strane po Leninovi najvýraznejšou postavou. Okrem toho bol medzinárodne známou osobnosťou – na rozdiel od Stalina, priemerného, i keď snaživého aparátnika. Lenin považoval Trockého za najschopnejšieho, i keď s výhradami.

K moci sa však po Leninovej smrti v roku 1924 dostal Stalin – pred ktorým, ako vysvitlo až po mnohých rokoch, Lenin svojich blízkych súdruhov v liste pred smrťou varoval – i keď sám ho dlho otvorene protežoval. Politické boje medzi Stalinom a vnútrostraníckou opozíciou, ktorú v tom čase predstavovali Trockij, Grigorij Zinoviev a Lev Kamenev, sa týkali ekonomiky, ale aj budúcnosti boľševickej revolúcie. Trockij napríklad zastával názor, že revolúciu treba šíriť do ďalších krajín (dodnes je vo svete obľúbeným guru najrôznejších anarchistických a teroristických skupín).

V roku 1927 Stalin dosiahol vylúčenie svojho najväčšieho konkurenta zo strany a o dva roky neskôr Trockého vyhostili. V roku 1928 sa Stalin stal najvyšším vládcom. To sa však už vyostrovali ekonomické problémy a najmä diskusie o roľníckej otázke. Dovtedajší Stalinov stúpenec Nikolaj Bucharin, inak zástanca novej ekonomickej politiky (tzv. NEP, akýsi pokus o návrat k trhu pod kontrolou boľševického štátu), žiadal vyššie výkupné ceny. Stalin naopak zaviedol výkup podobný skôr vojnovému komunizmu. Roľníci začali zomierať hladom.

V decembri 1934 zavraždil akýsi študent šéfa komunistickej strany v Leningrade Sergeja Kirova. To bol prvý popud k čistkám v straníckych radoch. Smrť „milovaného súdruha Kirova“ (v ktorej mal zrejme prsty sám Stalin) mala vykúpiť séria politických vrážd s požehnaním súdov.

Stará boľševická elita bola v troch kľúčových procesoch v rokoch 1936 až 1938 prakticky zlikvidovaná. V prvom procese v auguste 1936 boli Kamenev, Zinoviev a štrnásti ďalší obvinení z vraždy Kirova a konšpirácie s trockistickými a pravicovými elementmi s cieľom zvrhnúť komunizmus v ZSSR. Bezprostredne po rozsudku ich popravili.

Druhý proces v januári 1937 odsúdil na smrť trinástich a na 8 až 10 rokov väzenia štyroch ľudí. Nasledovala čistka v armáde a tajnej službe – NKVD. O život prišlo 35-tisíc dôstojníkov, a najmä veľmi schopný maršal Tuchačevskij, čo sa podpísalo pod obrovské straty ZSSR v prvých rokoch vojny s Hitlerovým Nemeckom.

Tretí veľký proces sa odohral v marci 1938. Konečne prišlo na straníckeho teoretika Bucharina, ďalej na bývalého šéfa Výboru ľudových komisárov Rykova, bývalého šéfa NKVD Jagodu a 18 ďalších. Smrť dostali už nielen za trockistické sprisahanie proti režimu, ale aj za špionáž pre Nemecko a Japonsko, plánovanie vraždy nielen Kirova, ale aj Lenina, Maxima Gorkého a ďalších. Aspoň v Jagodovom prípade na tom zrejme zrnko pravdy bolo.

Obvinenia sa opierali prakticky výhradne o priznania obvinených, ktoré z nich dostali mučením a vyhrážkami likvidácie členov ich rodín. Stalin tak zbavil stranu elity, ktorá pamätala Lenina a revolúciu a prinajmenšom v minulosti mala akési revolučné ideály. Na jej miesto nastúpili verní pätolízači a bezškrupulózni karieristi.

Vlna čistiek sa však netýkala len „verchušky“ – rozliala sa ako lavína celou spoločnosťou. Nasledovali udania za udaniami. Za banalitu, ako je zapichnutá ihla do novín na obrázku Stalina, bolo desať rokov väzenia v gulagu – za „terorizmus“, písal Solženicyn. Rozsudky vrátane trestu smrti postihovali celé rodiny i s deťmi od 12 rokov vyššie. Gulagy – smutne známe pracovné tábory väzňov – sa stali pevnou súčasťou sovietskej ekonomiky. Úmrtnosť v nich bola v priemere 80-percentná, takže ich de facto možno považovať i za vyhladzovacie.

V hlavnej ére čistiek zahynulo v Rusku približne desať miliónov ľudí. Fyzické čistky nepriateľov komunizmu pritom pokračovali minimálne do Stalinovej smrti v roku 1956, perzekúcie inak zmýšľajúcich až do pádu komunizmu. Myšlienka bola rovnaká – upevnenie režimu akýmkoľvek použiteľným prostriedkom.

BAŠA JAVŮRKOVÁ