Moja priateľka sa učí na štátnice a jediný svetlý okamih dňa nastáva, keď sa všetci traja, aj s našou fenkou Alex, vyberieme na hodinu von posedieť si na čerstvom vzduchu. Predvčerom bol usmievavý slnečný deň, a tak naša trojka s úsmevom na perách vyšla do parku. To sme ešte netušili, že stretneme "pacifistu".

Keď som Alex hodil asi tridsiaty šiesty raz loptičku, pristavil sa pri nás asi 36-ročný, silne zarastený pán. Vyzeral trochu ako hippisák a v ruke mal veľkú plátenku plnú dokumentov:

"Dobrý deň," ozval sa milo "Nepodpíšete mi petíciu?"

Stále sme sa usmievali, Alex nespokojne obehla príchodzieho, lebo jej stál v ceste, a vypľuvla loptičku na moju nohu.

"Dobrý," vravím familiárne a priateľsky, "a čo za petíciu máte?"

"No za vystúpenie z NATO a proti privatizácii."

Usmial som sa ešte viac, poznám také petície, a hodil som Alex tenisák do trávy.

"Asi nie," odvetil som krátko.

"Prečo?" povedal chlapík a ja omámený pekným dňom som nezaregistroval zmenu jeho tónu.

"Lebo nie som proti NATO," vravím mu.

"Nie?! Ja som teda pacifista," pridal trochu na pare poklepkajúc si hrdo do hrude, "Som proti vojne. A vy chcete, aby z našich peňazí boli financované zbrane a zabíjanie?!"

Nejako to naberalo osobný charakter. Aj ja som proti vojne. Chápem, že on verí tomu, že problém je takto jednoduchý - žiadne NATO, žiadna vojna. Ale keď už má chuť polemizovať, tak prečo nie?

"No ja si myslím," hovorím teda s úsmevom, "že je to trochu zložitejší problém."

Pacifista na mňa pozrel s trošku divšími očami, ako mal, keď prišiel, a zvýšeným hlasom ma prerušil: "Zložitejší?! Veď uvidíme, či sa budete takto usmievať, keď vám vyzabíjajú celú rodinu a váš dom zbombardujú na ruiny! Nakoniec aj vás dakde zastrelia! Potom už bude neskoro na petície, čo?!"

Kázal z výšky svojej postavy tam ku mne dole na lavičke a prudko gestikuloval rukami pred mojou tvárou. Div, že mi nestrelil zaucho. Nielenže sa mám cítiť ako vyvrheľ, ktorému neprekáža, že mu vyvraždia rodinu, ale som vlastne zodpovedný za to, že raz rodiny vyvraždia vám.

Ešte pred nedávnom som si myslel, že mám k pacifizmu blízko, ale už som zasa poučený. Agresívny, fanatický a nepríjemný pacifizmus mi nejako nesedí. Mne sa totiž nestáva, že musím odísť len preto, aby som niekoho s iným názorom nenapadol, či už slovne, alebo fyzicky. Mám pocit, že každú dobrú myšlienku skôr či neskôr niekto zdegeneruje a pokriví. Ešte aj môj nápad posedieť si na lavičke v parku.

Autor: FILIP KLIČKA