Ide o druhú svetovú vojnu v rokoch 1939 - 1945. Je to už ako z iného sveta, ale je to pravda mojimi detskými očami. Nemci napadli našu vlasť a v marci 1939 vtrhli do Prahy. Ja si ako päťročná pamätám, že napriek jarnému mesiacu začalo snežiť. Akoby aj počasie smútilo. Padal studený mokrý sneh a uľpieval na uniformách nemeckých vojakov.

Stála som s rodičmi na ulici a s napätím sme pozorovali valiacu sa, nezadržateľne pochodujúcu nemeckú armádu. Ihneď pre potreby Wehrmachtu zabrali školy aj všeličo iné. Tak aj naša pekná škola v Dejviciach na námestí padla za obeť. Náhradne boli postavené provizórne drevené baraky.

Keď som o dva roky v septembri nastupovala do prvej triedy obecnej školy, moja mama odmietla, aby som chodila do týchto búd a prepísala ma do riadnej kamennej školy na Hanspaulke. Bála sa nákazy, ktorú by som mohla chytiť v drevených búdach, kde sa zhromažďoval aj zber rôznych druhotných surovín a behali tam potkany a myši.

V novej škole som si našla kamarátku René, ktorú sme volali Renda. Sedeli sme spolu v lavici. Naše kamarátstvo sa utužilo, keď ma počas náletov brala do ich vily, kým nebezpečenstvo zhadzovania bômb nepominulo. Trvalo niekedy aj pol dňa, kým som mohla ísť domov do Dejvíc. Ani v tých ťažkých časoch ľudia nestrácali humor - okrídlená bola veta: Achtung, achtung, wiederhole, vemte kufry, ať ste dole! Pre nezasvätených - vezmite si to najpotrebnejšie a utekajte pred náletom do pivnice!

Bombardovania sme sa my deti až tak nebáli. Dospelí viac. Asi sme si to nebezpečenstvo až tak neuvedomovali. Ale zato učiť sa po nemecky, to sme sabotovali! Chápali sme, že Nemci, teda fašisti, nás okupovali a v nás vzbudili vzdor a nenávisť. Posmešne sme skandovali! Der, die, das - psí ocas, das ist der, psí prdel atď. Prepáčte!

Už v druhej triede zatvorili aj školu na Hanspaulke a my sme sa chodili učiť po krčmách. Učiteľka nám vždy oznámila, v ktorom hostinci bude na budúci deň vyučovanie. Striedalo sa to, asi z bezpečnostných dôvodov, ale nám deťom to nevadilo, skôr sme v tom videli dobrodružstvo

Pre mňa ako dieťa bol otrasný zážitok, keď sme s mamou boli v Prahe a na Staromestskom námestí som videla ľudí, ktorí mali žltú hviezdu na klope kabáta. Ako mi mama povedala, takto museli chodiť označení židia. Pociťovala som to ako niečo neľudské a zahanbujúce. Radšej som uhýbala pohľadom, aby si nemysleli, že na nich pozerám. Bolo to niečo ako v zoo. I to boli vojnové časy.

Autor: DAGMAR HAJDONIOVÁ