Vo vestibule žilinskej stanice o pol tretej nad ránom pospávalo niekoľko cestujúcich. Bol už pondelok, noc však zatiaľ ruch pracovného dňa nenarušil. Trochu sme znervózneli, keď sa na tabuli objavilo 120-minútové meškanie vlaku z Varšavy. Nakoniec sme sa dočkali. Z vlaku vystúpilo 56 detí a štyri učiteľky z ruského Beslanu. Smutných hrdinov rukojemníckej drámy z vlaňajšieho septembra pozval na Slovensko podnikateľ Marián Murín z Trstenej.
Na stanici sme nakrútili obrázky, ktoré sme poslali satelitom do televízie. Na rozhovory vhodná chvíľa nebola. S učiteľkami sme sa dohodli, že ich prídeme pozrieť až okolo poludnia. Oravice sú kúzelným miestom. Ideálnym pre deti, ktoré žijú doma v neustálom napätí. "Prosím vás, detí sa na beslanskú drámu radšej nepýtajte," požiadala nás učiteľka fyziky Marína Kokova. "Aj nám je o tom ťažko hovoriť."
A potom rozpráva. S hrčou v hrdle, ale rozpráva. O tom, že žiť v Beslane je stále strašnejšie. "Nedá sa na to zabudnúť, aj keď sa o tom nehovorí. Spomienky na tie dni nezmiznú z pamäti ani na minútu." Práve deti sa podľa nej zachovali v dramatických chvíľach často odvážnejšie ako dospelí. "Éti rybjáta maladcý!" Skutoční hrdinovia. Mnohé z nich sa však dodnes vôbec nespamätali.
Po odvysielaní reportáže mi telefonovali ľudia, ktorí by chceli deťom pobyt na Slovensku ešte viac spríjemniť. Práve som rozmýšľal o ľudskej solidarite, keď mi zazvonil mobilný telefón.
"Dobrý deň prajem, tu je XY-ová z Vadkerti talkshow. Mám vaše číslo od pána Z. Že vraj vy ste robili reportáž o deťoch z Beslanu. Nedali by ste mi na niekoho kontakt? Chceli by sme ich deti pozvať k nám do štúdia."
Po chvíľkovom váhaní jej vysvetľujem, že talkshow nie je pre tieto deti najvhodnejšia relácia. Prišli si na Slovensko oddýchnuť a nie nechať sa trápiť v televíznom štúdiu. V duchu sa mi vynorili prosebné oči učiteľky: prosím vás, na beslanskú tragédiu sa detí nepýtajte...
Pani XY sa nevzdáva: "Viete, mohli by sme s nimi rozprávať o tom, ako sa im páči na Slovensku." Nie veľmi ochotne jej sľubujem, že sa spýtam pána Murína.
"To sa nedá. To neprichádza do úvahy. Pre deti je to obrovská trauma. Včera sme s nimi boli v Tvrdošíne, aby s našimi oslávili deň detí. Policajti tam práve predvádzali ukážku zásahu. Zrazu niekto hodil petardu... Tie deti sa rozplakali a bežali si hľadať úkryt. Potrebujú si naozaj oddýchnuť."
Potom sa zamyslel a povedal. "Viete čo? Dajte im moje číslo. Ja im to vysvetlím..."
brada.blog.sme.sk
Autor: IVAN BRADA
