Slováci musia pochopiť, že Maďarov Trianon právom bolí a Maďari to, že Slováci mali právo na sebaurčenie, hovorí maďarský historik

Jeden z najuznávanejších maďarských historikov LÁSZLÓ SZARKA je rodákom z Dolných Salíb na Slovensku. Študoval na Komenského univerzite v Bratislave, od roku 1977 však žije a pracuje v Budapešti. Je zakladateľom a riaditeľom Výskumného ústavu etnických a národných menšín Maďarskej akadémie vied. V rozhovore pre SME hovorí, prečo je pre Maďarov dodnes bolestnou témou trianonská mierová zmluva z roku 1920, ktorá zakotvila rozpad historického Uhorska a vznik dnešných hraníc Maďarska a susedných štátov.

Máte osobnú skúsenosť s Trianonom?

Pre väčšinu Maďarov skúsenosť Trianonu stelesňuje skúsenosť s hranicami. Výmena obyvateľstva po vojne našu rodinu rozdelila a keď som prvý raz ako dieťa cestoval k príbuzným v Maďarsku, bolo pre mňa dôležitým zážitkom, že na druhej strane mosta cez Dunaj hovorili všetci tiež po maďarsky a otec mi na stanici v Budapešti kúpil knihu maďarských rozprávok. Druhá vec je pocit, ktorý mal v priebehu 20. storočia každý národ strednej Európy, že sa história v prípade osudných rozhodnutí deje mimo nás. Že rozhodujú o nás bez nás, že toto rozhodnutie nepadlo v Budapešti alebo v Bratislave, ale vo Versailles.

V čom sa líši názor maďarskej historiografie na Trianon od slovenskej?

Prakticky vo všetkých kľúčových bodoch. Maďarská posudzuje inak historický vývoj smerujúci k Trianonu, vidí inak charakter mierovej konferencie a zmluvy a samozrejme aj ustanovenia zmluvy vrátane ustanovení o hraniciach a taktiež následky mierovej zmluvy. Maďarskú verejnú mienku určujú hlavne pocity straty a krivdy. Je to pocit straty celistvosti národnej komunity, historickej vlasti, ktorá tu tak či onak po storočia vytvárala maďarskú národnú spoločnosť a kultúru, poskytovala obranu pre Maďarov i nemaďarské národy Uhorska...

V čom pramení pocit krivdy?

Ten sa viaže hlavne k hraniciam, a má tri zložky. Prvou je, že pri vytváraní hraníc vylúčili možnosť vzájomnej dohody. Separátne maďarsko-slovenské rokovania v decembri 1918 o vytvorení obojstranne prijateľných hraníc podľa etnického princípu veľmi rýchlo skrachovali. Jediné pre Maďarsko úspešné riešenie, keď o okolí Šoprone v roku 1921 rozhodol plebiscit, tiež nevzišlo z bilaterálnej dohody, ale z rokovania, ktoré sprostredkovali veľmoci v Benátkach. To je druhá výhrada: ani v najspornejších prípadoch nebolo umožnené referendum, ktoré by mohlo viesť k obojstranne prijateľnejším riešeniam. Tretím prvkom sú doložiteľné náhodnosti a veľmocenské pakty pri určovaní konečnej podoby hraníc. Vznikli národné štáty, pri ich vzniku však základný princíp národného štátu, etnický, ustúpil do pozadia. Hranice sa namiesto toho väčšinou kreslili na základe vojenských, geografických požiadaviek, s prihliadnutím k ekonomickej životaschopnosti nových štátov, alebo podľa toho, ako išli železničné koľaje.

Slovenská historiografia väčšinou tvrdí, že boli nové hranice najlepšie možné v takom etnicky zmiešanom priestore, ako je náš región.

Niet sporu, že tento priestor je etnicky veľmi zmiešaný. Spory boli v otázke etnicky kompaktných maďarských oblastí v blízkosti hraníc, ktoré sa ocitli v susedných štátoch. Edvard Beneš napríklad v roku 1919 na mierových rokovaniach spochybňoval, že by bol Žitný ostrov prevažne maďarský. Keď hovoria aj seriózni maďarskí historici o možnosti etnicky spravodlivejších hraníc, myslia tým práve podobné prípady. To už je dnes dôležité iba pre pochopenie, prečo Trianon vtedy a do určitej miery aj dnes maďarská verejná mienka tak ťažko prijala a prijíma. Dnes už patria spory o možnosti etnicky spravodlivejších hraníc jednoznačne k dejinám 20. storočia a vstupom oboch krajín do Európskej únie sa stali definitívne bezpredmetnými.

Podobne ako Maďari Trianon - rozhodnutie o nás bez nás - vnímajú Česi a Slováci mníchovskú dohodu alebo viedenskú arbitráž pred druhou svetovou vojnou. Boli si v niečom naozaj podobné?

Základným princípom mierových zmlúv z rokov 1919 a 1920 bola pacifikácia stredoeurópskeho priestoru, vytvorenie nového európskeho poriadku na báze národných štátov. V Mníchove roku 1938 naopak pod tlakom hitlerovského Nemecka Veľká Británia a Francúzsko chceli nájsť východisko z vojnového konfliktu a preto po samostatnosti Rakúska obetovali aj územnú integritu Československa. V prípade oboch viedenských arbitráží naopak bolo podstatné odstrániť spory medzi potenciálnymi nemeckými vojnovými spojencami. Veľká Británia a Francúzsko, aj keď do Viedne nešli, s etnickou revíziou československých hraníc súhlasili. V prvom rade však z ich hľadiska išlo o snahu zabrániť vypuknutiu vojnového konfliktu. Čo sa nepodarilo.

Ste spolupredsedom spoločnej slovensko-maďarskej komisie historikov. Ako môže komisia pomôcť v otázke interpretácie Trianonu?

V minulom roku sme napríklad začali výskum asimilácie, príčin a interpretácie tohto vo vzťahu oboch národov rozhodujúceho etnopolitického procesu. Trianonu sa napríklad venujeme, keď skúmame učebnice histórie používané v oboch krajinách a spolupracujeme na vydaní spoločnej metodologickej učebnice k dejinám. So svojím kolegom, predsedom slovenskej sekcie komisie Petrom Zelenákom sme mali v slovenskom gymnáziu na Tomášikovej v Bratislave spoločnú hodinu o Trianone, kde sme sa celú vec snažili prediskutovať so študentmi. Mám na to veľmi dobré spomienky, podarilo sa nám napríklad prebrať historické okolnosti slovensko-maďarského rozchodu, keď sa jedna strana ocitne na strane víťazov, druhá na strane porazených. Podarilo sa nám vykresliť rozdiely a podobnosti medzi touto udalosťou a rozpadom Československa. Aký je v tom rozdiel, keď sa obaja na rozchode dohodnú a keď naopak jedna strana rozchod prežíva ako slávnosť vzniku vlastného národného štátu a druhá naopak ako vnútený diktát. Vzdialenosť medzi nimi je potom neuveriteľná.

Slováci by sa asi v spojení s Trianonom mali vyrovnať s tým, že nové hranice neboli etnickými hranicami a že to Maďarov oprávnene bolí. S čím sa musia vyrovnať Maďari?

S tým, že mali Slováci právo na sebaurčenie, a že vznik československého národného štátu nebol výsledkom nejakého medzinárodného sprisahania, ale vyplýva z logiky historického vývoja v 20. storočí. Môžeme dať za pravdu prezidentovi Masarykovi, ktorý povedal, že je možné, že raz zistíme, že tieto národné štáty nikam nevedú, sú však nutným medzistupňom vedúcim k federácii vyššieho stupňa vznikajúcej na základe dobrovoľnosti. Druhá vec, ktorú dodnes dostatočne nespracovala maďarská historiografia ani verejnosť, je zodpovednosť maďarskej národnostnej politiky pred rokom 1918 za rozpad historického Uhorska.