aj náboženstvu, aj filozofii. Tvrdil, že tak, ako je náboženskému vyznaniu vlastná kritická reflexia, tak ani filozofia nie je iba čistou kritikou, ale že tiež vychádza z určitého presvedčenia.
Nie je potom veľkým prekvapením, že Ricoeur sa dokázal vyrovnať aj s takými výzvami, aké predstavovali pre európske myslenie diela Marxa, Nietzscheho a Freuda. Ich známe výhrady voči ilúziám moderného človeka akceptoval ako v mnohom oprávnenú kritiku "veľkých majstrov podozrenia". Nezostal však na ich pozíciách, ale na podozrenie nadviazal dôverou.
V momente otrasenosti istoty zmyslu sa azda Ricoeur v niečom blíži Janovi Patočkovi, ktorého dielo dobre poznal. Niekoľkokrát navštívil Prahu už počas 80. rokov, prednášal tam na bytových seminároch práve Patočkovým priateľom a žiakom.
Jeho návštevy Českej republiky pokračovali neskôr už bez utajenia, v Prahe mu udelili Cenu Karla IV. Z iných významných ocenení stojí za zmienku Cena Pavla VI., ktorú protestant Ricoeur dostal od pozorného čitateľa svojho diela, Jána Pavla II. v roku 2003.
Hľadanie identity zoči-voči všetkým premenám a "rozparcelovaniu" predstavy človeka v moderných vedách Ricoeura viedlo k spolupráci s lekármi, historikmi, právnikmi či politológmi. Identitu ukazoval predovšetkým ako schopnosť pripísania si zodpovednosti za svoj príbeh a sledoval, ako sa prejavuje v rozličných oblastiach spoločenského života alebo v literárnej fikcii. Veľkú pozornosť venoval otázke spravodlivosti a pamäti.
Keď Ricoeur pred 10 rokmi poskytol rozsiahly knižný rozhovor, hovoril v ňom aj o svojej smrti. Nechcel vôbec špekulovať o živote potom, ako pokračovaní seba. Túžbu po živote vidí inak - v napätí voči práci smútku. Možno trochu nečakané od veriaceho kresťana. Skôr ako o názor však ide o postoj - dôsledný postoj jeho filozofie dôvery: Radosť je možná napriek utrpeniu, s ktorým človek opúšťa všetko, keď sa už pre seba ničoho nedomáha.
Na rozdiel od niektorých kolegov Ricoeur nevychádza z momentu smrti ako mementa, ale naopak, z narodenia, ktoré je pôvodnejšie a zakladá túžbu po živote až do konca.
Vážnu tému vlastnej smrti spojil s ľahkým nadhľadom a prianím zostať v pamäti živých: "Áno, chcel by som, aby sa o mne raz hovorilo: Ten prísny profesor bol veselý chlapík."
Autor: JÁN MATEJKA(Autor je filozof)
