BRATISLAVA - Väčšina krajín strednej a východnej Európy v budúcnosti zrejme zachová priazeň jadrovej energetike. O výstavbe nových jadrových elektrární už rozhodlo Bulharsko a Rumunsko, o stavbe uvažujú okrem Slovenska aj Česko a doteraz bezjadrové Poľsko. Tieto krajiny tak chcú riešiť výmenu už dosluhujúcich jadrových blokov alebo nedostatok zdrojov.
V prípade Bulharska, ktoré už vyhlásilo tender na stavbu elektrárne v Belene s výkonom 1000 megawatov, má nová elektráreň nahradiť staršiu sovietskeho typu v Kozloduji. Podobne ako Slovensko aj Bulharsko sa zaviazalo svoju elektráreň odstaviť do roku 2006.
Jadro má byť riešením nedostatku zdrojov v Poľsku, ktoré doteraz nemá žiadnu jadrovú elektráreň. Tamojšia vláda síce o výstavbe ešte nerozhodla, ale chce odštartovať cielenú informačnú kampaň, aby si na svoju stranu naklonila verejnú mienku.
Uhlie už nestačí
S výstavbou novej jadrovej elektrárne počíta aj energetická koncepcia Česka. To v budúcnosti bude čeliť nedostatku uhlia, ktoré Čechom zabezpečuje výrazný podiel na výrobe elektrickej energie. Česko má v súčasnosti dve jadrové elektrárne v Dukovanoch a Temelíne, ktoré sú tŕňom v oku susedného Rakúska.
Riešenie energetickej otázky v krajinách východnej Európy sú príležitosťou aj pre európske energetické giganty, ktoré svoje jadrové zámery nemôžu realizovať doma pre odpor verejnosti. Príkladom je taliansky Enel, ktorý sa kúpou Slovenských elektrární dostane k jadrovým elektrárňam. Okrem prevádzkovania dvoch elektrární v Jaslovských Bohuniciach a v Mochovciach sa Enel netají ani ambíciou dostavať zvyšné dva bloky v Mochovciach. Svoj zámer má predstaviť v investičnom pláne, ktorý má vláde doručiť do konca tohto mesiaca. Enel však už niekoľkokrát vyhlásil, že Mochovce by rád dostaval. Elektrárne by tak získali 880 megawatov výkonu navyše, čím sa sčasti mohol riešiť aj nedostatok zdrojov v Taliansku. Jadrové plány Enelu v Taliansku prekazilo referendum, ktoré rozhodlo o bezjadrovej budúcnosti krajiny.
Jadrová energetika sa teší priazni najmä vďaka tomu, že neprodukuje skleníkové plyny, čo je v čase platnosti Kjótskeho protokolu nielen ekologická, ale aj ekonomická výhoda. Brzdou už prestáva byť aj odpor verejnej mienky. Na rozdiel od osemdesiatych rokov, keď referendá v niektorých európskych krajinách zmrazili prevádzku jadrových elektrární, ľudia sú dnes jadrovej energetike viac naklonení. Dôkazom je napríklad Švédsko, kde referendum rozhodlo o postupnom zatváraní existujúcich jadrových elektrární. Podľa výskumov verejnej mienky dnes by Švédi rozhodli inak. Susedné Fínsko po 20 rokoch vydalo povolenie na stavbu novej jadrovej elektrárne.
"Jadroskeptici"
Naopak pretrvávajúcimi skeptikmi sú stále Nemci alebo Rakúšania. Bezjadrové Rakúsko síce atómovú elektráreň postavilo, ale na základe referenda ju nikdy nespustilo. Nedostatkom zdrojov však netrpí vďaka veľkému potenciálu vodných elektrární. Jadrové elektrárne postupne zatvára na žiadosť verejnej mienky aj Nemecko.
Problémom jadrovej energetiky ostáva nevyriešená otázka vysokorádioaktívneho odpadu a riziko havárie. Výškou nákladov však konkuruje konvenčným zdrojom. Podľa štúdie OECD jeden kilowatt inštalovaného výkonu stojí 1000 až 2000 dolárov, kým náklady na uholné elektrárne sú 1000 až 1500 dolárov. Rovnakú investíciu ako jadrová elektráreň si podľa štúdie vyžadujú veterné elektrárne.
