Niektoré mali pätnásť, iné päťdesiat. Boli to robotníčky, ale aj dámy z vyššej spoločnosti, či mladé dievčatá, ktoré nestihli dokončiť školu. Boli to ženy odchované na nacistickej ideológii, i také, čo iba mlčali. Všetky však pracovali 16 hodín denne. Odkázaní na nich boli tí, čo prežili, ale aj porazené Nemecko. Ľudská reťaz žien na rumoviskách nemeckých miest sa stala symbolom povojnovej obnovy krajiny. S holými rukami sa snažili zachrániť každú tehlu a každú dosku, ktorá by im pomohla postaviť nové byty a nové mestá. A novú krajinu. Trümmerfrauen (ženy, ktoré odpratávajú trosky) začali v Nemecku pracovať 1. júna 1945. Pred 60 rokmi.
Nemecké mestá vyzerali po vojne hrozivo podobne. Kolín, Hamburg, Berlín, Drážďany. Celé štvrte ľahli popolom. Historici tvrdia, že bomby spojeneckých lietadiel zničili 3 a pol milióna bytov. V roku 1945 tak bolo údajne v Nemecku 400 miliónov kubických metrov trosiek. A niekto ich musel odpratať.
Muži zväčša padli vo vojne, boli nezvestní alebo ešte v zajatí. Ženy tak boli rovnako ako počas druhej svetovej vojny odkázané iba na seba. Museli sa postarať o zvyšky svojich rodín, nakŕmiť deti a nájsť im strechu nad hlavou. Na to však musel začať fungovať normálny život. A museli to byť ženy, ktoré začali dvíhať mestá z popola.
"Pre nás to bolo samozrejmé, veď ľudia potrebovali opäť strechu nad hlavou," spomína dnes Käthe Linkeová, ktorá odpratávala ruiny v Drážďanoch.
Bola to fyzicky namáhavá robota. Ženy odpratávali trosky a snažili sa z nich zachrániť všetko, čo sa ešte dalo použiť. Ich rukami prešla každá tehla, z ktorej by sa dali postaviť nové prístrešky. Z ruín vyťahovali každú dosku a preklepkávali každý použiteľný kus kameňa. Všetko nakladali na vozy, ktoré museli samy ťahať. Mali len vedrá a holé ruky.
"Chýbali nám práceschopní muži. Občas sa pridali cudzinci, ktorí prechádzali mestom a nezavreli oči, keď videli, ako sa ženy trápia," hovorí dnes Paula Hertwigová zo zväzu žien.
Bola to nebezpečná robota. Mnoho žien zahynulo, keď sa zvyšky múrov zrútili, alebo explodovali nevybuchnuté náboje. Nehovoriac o veciach, ktoré ženy vyťahovali z ruín. Fotky, šaty, obkladačky z kúpeľní, nádoby. Veľmi osobné spomienky na ľudí, ktorí neprežili.
"Mali sme šatku, zásteru a kto mal šťastie aj dobré topánky. Veľa sa o tom nediskutovalo, išli sme. Bola to práca ako na bežiacom páse. Prvé ženy stáli hore na hromade trosiek a podávali tehly dole. A ženy dole ich na drevenom kláte čistili a ukladali na kopu," spomína Käthe.
Mnohé šli pomáhať dobrovoľne, iné boli donútené. Príkaz vydali 1. júna 1945 spojenci, ktorí spravovali krajinu. Len v Berlíne pracovalo 60-tisíc žien.
Všetky mali spoločnú motiváciu. Každý, kto sa prihlásil, dostal symbolický plat. Na hodinu 60 až 70 fenigov, čo bolo málo aj na skromné povojnové pomery. Na čiernom trhu vtedy stálo pol kila masla 200 mariek.
Okrem platu sa tieto ženy posunuli v päťstupňovom systéme prideľovania potravín do lepšej kategórie. Trümmerfrauen boli v dvojke, ženy, ktoré nepracovali, ostali v kategórii päť. Znamenalo to, že dostávali dvojitú porciu masti - asi 40 dekov na mesiac a každý deň 10 deka mäsa a pol kila chleba. Z toho sa ťažko najedla jedna osoba, väčšina žien v tom čase ešte živila svoje deti a starých rodičov, ktorých neodviedli na front.
Bola to úmorná robota, ale po beznádeji a prehre vo vojne, šanca na lepšie časy. "Zažívali sme vtedy veľkú solidaritu a priateľstvo. Opäť sme mali nádej. Chceli sme zase chodiť do divadla," spomína Käthe.
Pre mnohé z nich to nebolo len pracovisko. Bola to burza informácií, ktoré mali cenu zlata. Vymieňali si správy o cenách na čiernom trhu, o politike, hovorili si recepty na skromné jedlo i na prežitie. Pre mnohé z nich to bola terapia, ako si zvyknúť na iné časy.
Trümmerfrauen sa stali symbolom obnovy povojnového Nemecka. Samotným Nemcom trvalo 42 rokov, než ich ocenili. Až v roku 1987 im západné Nemecko priznalo zásluhy za všeobecný blahobyt v krajine a vyššie dôchodky. V Berlíne, či v Drážďanoch im postavila vláda pamätník.
V Rakúsku sa o finančnom prilepšení týchto žien hovorí až teraz. Tam ich žije ešte asi 55-tisíc.
Zajtra - Trianon
