Vraj sme, my Slováci, najtajnostkárskejší národ na svete - zatajujeme v knihách všetky pikošky zo života svojich osobností. Vraj keby bol van Gogh Slovák, dodnes by sa svet nedozvedel, že si odrezal ucho.
Čosi na tom je - mám z detstva podobný pocit tajnostkárstva v súvise s Hviezdoslavom. Chodila som do školy na hornej Orave a slovenčinárka raz pozvala na besedu staršieho človeka z Dolného Kubína, o ktorom sa dopočula, že bol osobným priateľom Pavla Országha Hviezdoslava. Srdečne ho uvítala, ochladla až počas besedy, keď z hosťa vyliezlo : „Bol som zámočník a niekoľko ráz som čosi opravoval u Országhovcov. Vtedy sme sa aj porozprávali. Pán Hviezdoslav bol parádnik, namiesto kravaty nosil mašľu. Mašľa nie je u muža celkom bežná vec. Mám vám povedať, prečo mal tak rád mašľu?"
„To nie je dôležité. Povedzte nám, prečo mal tak rád ľudí," skočila hosťovi do reči slovenčinárka.
„Nuž," zamyslel sa hosť, „z ľudí mal najradšej horárky. Raz mi prezradil, ako to naozaj bolo s vraždou Villániho. Bolo to celkom inak, ako to neskôr opísal..."
Na radosť našej slovenčinárky práve zazvonilo a ona besedu ukončila. Dopadli sme podobne, ako diváci hry Horor v horárni, napísanej podľa Hájnikovej ženy, ale s otvoreným koncom. Ani my sme sa už nikdy nedozvedeli, čo nám chcel prezradiť náš hosť.
No aj keby hneď bola pravda, že sme, my Slováci, takí tajnostkári, a preto sú životopisy našich osobností v encyklopédiách a učebniciach bez pikošiek - máme zas iné prednosti. Sme dobrí rozprávači a aj keď si svoje najdôležitejšie pikošky nezapíšeme, predsa
si ich uchováme.
Jeden priateľ mi rozprával, že sa s ním raz dala v Hornej Lehote do reči babka na ulici a pošepkala mu: „Vidíte henten lesíček? Keď pani Božena Němcová navštívila pána farára Sama Chalupku, tam chodili na prechádzky. Nič zlé nerobili, iba jej pán farár rozprával slovenské rozprávky. No pani farárku to aj tak hnevalo. To ste mali vidieť, ako pána farára hneď po odchode pani Boženy Nemcovej vyfackala!"
Babka to vraj šepkala takým tónom, akoby sa to prihodila včera. A bola to „čerstvá klebeta" stará stopäťdesiat rokov! Pokojne mohla potešiť aj van Goghovo ucho.