Poľovník by mal byť v prvom rade človek, ktorý stojí na strane zveri a na poslednom mieste jeho rebríčka je strieľanie. "U nás sa trochu mení situácia, aj v našej základni často stoja členovia na rôznych stranách," hovorí výkonný riaditeľ Slovenského poľovníckeho zväzu Imrich Šuba. Podľa neho sa bežne stáva, že kamarát sa pochváli zastrelením zveri inému kamarátovi, ktorý sa mu chce čo najskôr vyrovnať. "Potom sa porovnávajú - ja ešte musím rýchlo poľovať, aby som ťa dobehol. To nie je pohľad poľovníka, človeka, ktorý má rád prírodu."
Prezident poľovníckeho zväzu Marián Lipka hovorí, že na Slovensku nevychádza na jedného poľovníka priemerne ani jeden celý kus zastrelenej hlavnej zveri za rok (je päť hlavných druhov zveri - jeleň, srnec, muflón, daniel a diviak). Priznáva však, že poľovníci cítia tlak niektorých skupín na väčší lov. "Nikdy sa nesmú dostať na prvé miesto lovecké vášne. Lenže vždy, len čo sa nám podarí dostať stavy zveri na úroveň, keď je zver vidieť, nastúpi skupina tých, ktorí by chceli len strieľať."
Slovensko patrí do rakúsko-uhorského poľovníckeho systému s bohatými tradíciami, ktorý poľovníctvo chápe ako starostlivosť. V severských krajinách sa poľovníctvo chápe skôr ako lov, čo je logické, keďže severania sa pôvodne živili lovom sobov, losov. V severských krajinách pripadá na sedem obyvateľov jeden poľovník. My patríme skôr k európskemu priemeru, porovnateľne s Českom a Maďarskom. (rf)
