JIŘÍ POKORNÝ (1967) je režisérom, dramatikom a jedným z dvoch umeleckých šéfov v pražskom Divadle Na zábradlí, ktoré v tejto sezóne začalo budovať tradíciu projektu Československá jar. Vedenie divadla oslovilo súčasných mladých dramatikov (Marek Horoščák, Michal Hvorecký, Iva Volánková, Miloš Urban), aby napísali hru pre ich súbor a dramaturgicky ich pritom viedlo. Takto vzniknuté hry potom s rôznymi tvorivými tímami inscenujú (posledná bude mať premiéru 25. júna). Na prelome septembra a októbra sa chystá prehliadka všetkých štyroch titulov.

Divadlo Na zábradlí (držiteľ tohtoročného titulu Divadlo roka aj Inscenácia roka) sa pod vaším vedením systematicky venuje uvádzaniu súčasnej svetovej drámy. Čo bolo dôvodom vzniku projektu Československá jar? Nostalgia?

Divadlo spoločne umelecky vedieme s dramaturgičkou Ivanou Slámovou. Pri našich úvahách sme sa dopracovali k vízii akejsi inscenačnej dielne, ktorá nám pomôže vyhľadať vhodného perspektívneho autora pre naše divadlo. Československá jar nie je nostalgickou pripomienkou, my sme delenie republiky vlastne ani nezobrali na vedomie.

Jedným z autorov textov, ktoré sa prezentujú v rámci prehliadky, je aj slovenský prozaik Michal Hvorecký. Prečo ste si ho vybrali?

Vybral si ho režijný tandem SKUTR (Martin Kukučka a Lukáš Trpišovský) zrejme aj preto, že im bol generačne blízky. Nám sa ten nápad páčil, i keď sme poznali len Michalovu knihu Lovci & zberači, a vedeli sme, že s písaním textov pre divadlo nemá skúsenosti. Nápad, ktorý pre zrod textu priniesol, sa nám videl zaujímavý, a on sám uvítal dobrodružstvo divadelného debutu. Vždy je zaujímavé sledovať niečo, čo sa deje prvýkrát. Michal je otvorený človek s budúcnosťou a napriek tomu, že finančná odmena bola veľmi malá, jeho spolupráca so Skútrami bola bezchybná.

Ako ste spokojný s výsledným scénickým tvarom jeho hry Plyš?

Vznikla pozoruhodná, neuzatvorená miniatúra s naznačenými vzťahmi, vlastne gesto. Michal vytvoril jemne previazaný mikropríbeh tých, ktorí ako imagológovia utvárajú obraz našej doby. Fotograf, agent, redaktorka bizarnej rubriky. Jemne dochrámaní hrdinovia našej doby sa pohybujú v akomsi zvláštnom stave bez času a mravných noriem, bez cieľov a snov. Mne osobne sa páčila všetko prestupujúca erotika na hranici pornografie, stvárnená ako osamelosť na hranici beznádeje. Bezobsažnosť tejto doby, traktovanú Michalom Hvoreckým, Skútri efektne zarámovali.

Hvorecký nie je jediným slovenským tvorcom, ktorý spolupracuje na projekte Československej jari. Valéria Schulzová je spoluautorkou a režisérkou inscenácie Barbíny, pre ktorú navrhla kostýmy mladá slovenská scénografka Eva Rácová. Vy ako režisér pravidelne so Slovákmi robievate. Vaším obľúbeným scénografom bol Aleš Votava, na hudbe často spolupracujete s Michalom Ničíkom. Prečo?

Aj moja žena Ela Lehotská je Slovenka. Divadlo môžem robiť iba s ľuďmi, ktorí sú mi po ľudskej alebo názorovej stránke blízki. To, že sú zo Slovenska, mi pripadá druhotné, pretože sú to predovšetkým špičky vo svojom odbore rovnako ako napríklad Juraj Nvota, ktorý s naším divadlom viac-menej pravidelne spolupracuje, alebo Táňa Pauhofová, ktorá u nás hosťuje. Ale je pravda, že ich jedinečnosť, originalita alebo krása, ak chcete, je daná aj tým, že sú Slováci.

Vy sám ste aj viackrát oceneným dramatickým autorom. Aká je z vášho pohľadu súčasná česká dráma?

Veľa českých hier ani inscenácií nevzniká. Súvisí to s odvahou robiť veci novo a zdravo riskovať. Na to treba podporu, sebavedomie a najmä peniaze. V tom nám kultúrna stratégia zodpovedných v našej krajine veľmi nepomáha. V Anglicku alebo v Nemecku je publikum lačné po novinkách z vlastnej liahne, v Čechách presvedčí až úspech rodáka v zahraničí alebo ich nalákajú pikošky v časopisoch.

Aká je reč súčasnej drámy všeobecne?

Ja mám rád provokatívne divadlo, ktoré vyvoláva diskusiu, samovoľne, bez schválnosti. Väčšinu priťahuje skôr voľná zábava, popozerajú sa, ráno sa zobudia a ani nevedia, kde včera boli. Tým nemyslím, že by divadlo malo byť intelektuálne, to vôbec nie. Ale keďže je to neopakovateľný živý zážitok, malo by sa v ňom diať niečo navyše, niečo, čo spája a nenechá človeka ľahostajným alebo uzatvoreným. Tak dúfame, že budeme zahrňovaní podnetmi a novými, vzrušujúcimi drámami stredoeurópskej proveniencie. Nových tém je nespočetne a reč divadla neobmedzená.

Autor: Anna Grusková(Autorka sa venuje divadelnej teórii aj praxi)