"Prečo ľudia tlieskali počas predstavenia?" - spýtala sa po záverečnom predstavení 9. ročníka medzinárodného tanečného festivalu Bratislava v pohybe Modify jedna z tanečníčok belgickej skupiny ZOO. Pripadalo jej nezvyčajné, že obecenstvo tlieskalo po sóle slovenského tanečníka Martina Kilvádyho, no ešte zvláštnejšie, keď sa aplauz spustil druhýkrát, v domnienke, že choreografia sa skončila. I keď to narúšalo jej koncentráciu, priznala, že spontánne reakcie publika sú jej sympatické, že viac cíti spojenie s divákmi. A že jej to pripomína vystúpenie v Rusku. "Toho sa od bruselského publika nedočkáme."

Krátka konverzácia pomohla formulovať charakteristiky tohto festivalu: diváci nemajú zábrany prejaviť radosť z tanca - mnohé z predstavení si vyslúžili dlhý potlesk. Druhým faktom je, že pod termínom súčasný tanec si nedokážeme predstaviť niečo jasné, ako to dokážeme pri iných tanečných žánroch. Nevieme, kedy dotelefonovať, lebo predstavenie sa už začalo, a kedy tlieskať, lebo sa skončilo.

Nie je to výsledok nevnímavého slovenského publika, ale trendov súčasného tanca, napríklad nechať výpoveď nedopovedanú, prekvapovať alebo sa hrať so zveličením. Vhodným prístupom je zbaviť sa pred každým predstavením akýchkoľvek očakávaní, uplatňovať princíp tabula rasa.

Priblížiť, čo všetko sa pod týmto termínom skrýva, si dala za cieľ aj tohtoročná dramaturgia. Asi tie mená mnohým veľa nehovoria, je to len stručný prehľad, čo si pod súčasným tancom predstaviť. Švajčiarska Compagnie Drift ukázala, že zrelí tanečníci dokážu aj takmer nemožné - zmeniť sa na skvelých hudobníkov a uchopiť predstavenie takmer ako koncert aj s dávkou bizarného humoru.

Byť v súčasnosti tanečníkom môže znamenať aj byť hercom, spevákom, gitaristom, bubeníkom, fotografom alebo akrobatom. V nórskej Jö Strömgren Kompani dominovala činoherná ráznosť inak celkom nevinných a nešťastne opustených zdravotných sestričiek. ZOO Thomasa Hauerta z Bruselu, vriaceho centra súčasného tanca, nechalo novoobjavený pohyb sofistikovane komunikovať so svetelným dizajnom a barokovou hudbou.

Maďarsko-český projekt Vibrations od choreografa Puttó stavil na živly a na materiálnosť hliny, Donna Uchizono Company na pády, vzlety, dostredivé a odstredivé sily medzi telami aj dušami a Compagnie Paco Décina všetkých abstraktným pohybom ľahučko priviedol do stavu vláčneho pokoja, pre niekoho možno nudného, pre iného neoceniteľne upokojujúceho a vznešeného.

Tradične dostali priestor aj Slováci. Slovenské divadlo tanca tu odštartovalo turné s Bolerom, s príbehovým autorským projektom, o ktorom sa už popísalo dosť. Príbehovosť takisto charakterizuje Čierneho kocúra v podaní Štúdia tanca Banská Bystria. Škoda, že sa viac pozornosti nevenuje nezávislej skupine DuWadance, ktorú založili v Prahe pred štyrmi rokmi dvaja Slováci - Jaro Viňarský a Tomáš Krivošík. Vyznávajú úprimnosť a namiesto veľkých tém maľujú pohybom úlomky obyčajných dní, namiesto ošperkovaných slov hovoria priamo, ale o to dôveryhodnejšie, smutnejšie aj náruživejšie.

Apropo Praha. Potešiteľné je zistenie, že na predstaveniach v Aréne sa stretávalo heterogénne publikum a tanec už nie je len pre úzku komunitu tanečníkov a ich pedagógov. Malými krôčikmi sa približujeme k situácii v Prahe.

Tam sa v posledných rokoch podarilo prilákať na tanečné predstavenie širokú škálu sociálnych skupín nielen vďaka veľkolepému letnému festivalu Tanec Praha (ten si zakladá na menách svetových profesionálnych tanečných telies, aj na zajtrajšom predstavení najznámejšieho tanečného súboru východu Cloud Gate Dance Theatre z Taiwanu), ale aj vďaka politike tanečného divadla Ponec.

Nehanbilo sa prilákať ľudí na exotické tanečné prehliadky (napríklad Dni mexického tanca), podporilo ich masovou reklamnou kampaňou a vychovalo si diváka, ktorý teraz už spontánne príde aj na českú tanečnú platformu (kde sa objavujú aj slovenské mená). Aj u nás sa už ľady pomaly prelamujú. Opatrne a oneskorene, ale to už neprekvapuje, keďže rybárov je tu stále málo.

Autor: Jana Kadlecová(Autorka je redaktorko týždenníka Domino fórum)