Viktor Kovaľov rozdáva pokyny hráčkam. FOTO - MICHAL VALL
Do konca semifinále so Šaľou vydržal šéf banskobystrickej hádzanej Viktor Kovaľov tlmiť v sebe frustráciu z nenaplneného sna. Keď bolo isté, že Bystričanky cez úradujúceho majstra do boja o hádzanársky trón neprejdú, prezradil svetu svoje rozčarovanie z prístupu hráčok. Štyridsaťosemročný búrlivák z Petrohradu, ktorý sa na Slovensko presťahoval v roku 1979, funkciu prezidenta ŠKP dobrovoľne položil. Zajtra bude oficiálne šéfovať posledný deň, od stredy ho vystrieda jeden z bývalých sponzorov klubu Ivan Sauch.
Pre klub to nie je dobrá správa. Nebyť Kovaľovovej zanietenosti pre hádzanú pod Urpínom, nemali by Bystričanky na čo spomínať. Stredoslovenky získali v sezóne 1998/99 titul slovenských šampiónok, rok predtým hrali vo finále Pohára EHF s maďarským Dunaferrom. Do boja o jednu z európskych klubových trofejí sa odvtedy žiaden ženský ani mužský klub nedostal.
Zbohom bystrickej hádzanej ste dali už po druhý raz za 22 rokov, odkedy ste sa jej v meste začali venovať. Pred piatimi rokmi ste urobili to isté, no o sezónu neskôr ste boli späť. Boli to identické prípady?
V roku dvetisíc to bolo iné. Vtedy som bol maximálne psychicky vyčerpaný z finančných problémov, aké klub mal. Stále som sľuboval nejaké východisko z vtedajšej situácie a potom som zistil, že žiadne riešenie v hlave nemám. A tak som to položil. Hrozne som si to vtedy bral k srdcu, myslel som si, že môj život bez hádzanej nebude možný. Po roku som však zistil, že to ide. Že sú na svete aj iné veci a môžem sa venovať vlastným aktivitám. Dlho som však bez nej aj tak nevydržal. Aj teraz má klub finančné problémy, ale rozhodol som sa odstúpiť z iného dôvodu. Zistil som, že mladá generácia hráčok, do ktorej som vkladal nemalé nádeje, že chce konečne preraziť v Európe a niečo dokázať, nemá také vysoké športové ambície. Že som sa mýlil, keď som sa nazdával, že z nich dokážem vytvoriť špičkový tím. Športová motivácia ustúpila do pozadia, mladí si chcú užívať život.
Znamená to, že neboli hráčky ochotné urobiť pre klub maximum?
Veľmi sa mi páčili slová Mariána Hossu, keď ďakoval otcovi za to, že bol na neho tvrdý a neváhal mu dať zaucho, keď to bolo treba. Vďaka nemu sa dokázal v hokejovom svete presadiť. Podobnú filozofiu som si predstavoval aj u nás. Keď chceš niečo dosiahnuť, musíš tomu všetko podriadiť. Generácia, na ktorej sme však v Bystrici stavali, nemala hádzanú na prvom mieste. Chce sa zabávať, v hádzanej jej stačí priemer. Uspokoja sa aj s druhým-tretím miestom v domácej lige.
Dokedy ste im verili, že to s hádzanou myslia úplne vážne?
Celý vlaňajšok. Panovalo tu veľké nadšenie, skončili sme druhí v Interlige, hrali finále play off. Ak aj boli nejaké výstrelky, brali sme ich len ako hlúposti mlade. Že je hádzaná u nich v rebríčku priorít prvá, o tom som nepochyboval. Tento rok to začalo škrípať od začiatku. Už na jeseň som videl, že pre nich šport už toľko neznamená. Na jar to bolo ešte horšie, bol som vystavený rôznym intrigám.
Čo sa vám vtedy preháňalo hlavou?
Prestával som vidieť perspektívu. Na to, aby sme dokázali preraziť v Európe, som musel mať hráčky, ktoré sa hre maximálne odovzdajú a to som videl len u tých skúsenejších ako Kollárová či Rumanovská. U mladších, ktoré ešte nič nedokázali, som takúto snahu nevidel. A keď v dvadsiatich rokoch máte prvoradé finančné ciele, nie športové, tak nikdy v živote nič nedosiahnete.
Dá sa povedať, že ste sa na mlaď až príliš spoliehali?
Dá. Bola to chyba. Keď si dávate veľké ciele, nemôže byť sedemdesiat percent hráčok družstva vo veku do 16 do 21 rokov. Hlavy ešte rozumne neuvažujú, skôr dobrodružne. A zvlášť, keď sa odsťahujú z domovov a nie sú pod dohľadom rodičov.
Pred siedmimi rokmi to však Bystričankám išlo. Dva zápasy vás delili od zisku Pohára EHF. Čo sa za ten čas zmenilo?
Nezabúdajte, že vtedy sme mali ruské legionárky, pre ktoré bola hádzaná na prvom mieste. Ony bojovali za Banskú Bystricu tak, ako keby sa tu narodili a vyrastali tu celý život. Bola to vtedy ideálna konštelácia a aj domáce hráčky ako Lapinová (dnes hrá pod menom Kollárová), brankárka Satinová, Oborilová či Šáteková odvádzali na palubovke maximum. Nikdy nezabudnem, ako Dea Šáteková pred rozhodujúcimi zápasmi o majstra so Šaľou mala zlomený malíček aj palec, no dala si sadru dolu, prsty zatejpovala a vybehla hrať so slovami, že predsa musíme za tri dni oslavovať titul. Neviem si predstaviť, že by niečo také spravila niektorá zo súčasných mladých hráčok. A Lapinová v semifinále Pohára EHF súkala gól za gólom, hoci ju hráčky Lipska držali celý zápas za dres.
Kedy vám bolo zo súčasnej generácie najsmutnejšie?
Na turnaji vo Francúzsku, kam som šiel s juniorskou reprezentáciou ako vedúci výpravy. Keď som videl, ako sme prehrali s Islandom, ktorý mal problém zozbierať štrnásť hráčok na zápas. Mali sme ho jasne zdolať, no stal sa pravý opak. A potom nás vytrieskali Francúzky a ani jedna hráčka po takých výsledkoch ani len nezaplakala. Deň po turnaji som jediným smutným vo výprave bol už len ja a hanbil som sa ukázať Francúzom na oči. Zatiaľ čo hráčky sa veselo zabávali. Nemôže vám byť predsa jedno, či vyhráte, alebo prehráte. A to mali hráčky zo strany zväzu zabezpečenú fantastickú prípravu. Mali všetko, čo potrebovali.
Ako po takýchto slovách vidíte budúcnosť slovenskej hádzanej?
Aby to fungovalo tak, ako má, mali by sme mať profesionálne kluby na takej úrovni ako napríklad vo viedenskom Hypobanku. Tam chodia hráčky do klubu na osem hodín. Ráno prvý tréning, obed, po ňom regenerácia, masáž a druhý tréning. U nás profesionálka príde na tréning, hodinu a pol odtrénuje a zvyšok dňa sa nudí. Keďže ráno dlho spí, v noci môže byť pokojne dlho v bare, lebo do dvanástej nasledujúceho dňa má voľno. To je jedna cesta, druhú vidím v tom, že hráčky by mali študovať, alebo robiť na polovičný úväzok a hádzanou si len privyrábať.
Sám ste priznali, že pod váš odchod sa podpísali aj peniaze. Nakoľko ťažké pre vás bolo zháňať ich?
Mimoriadne. Dnes je sponzorstvo na Slovensku len taká charita. Reklamný trh nefunguje, do televízie nie je možné sa dostať, keďže už aj verejná televízia všetko meria píplmetrami. Spoločnosť sa čoraz viac obracia smerom k bulváru. Je demotivujúce, že z elektronických médií malý šport úplne odišiel. Nech sa na mňa futbalisti nehnevajú, ale ja by som si oveľa radšej ako ich podpriemerný ligový zápas pozrel trebárs duel v Lige majstrov basketbalistiek Delty Košice, kde to Dano Jendrichovský robí naozaj dobre. Odchádzam aj preto, lebo nedokážem zabezpečiť päť - šesť miliónov na chod klubu, ak nemám dávať zo svojho. Tým, ktorí prestali dávať, sa však ani veľmi nečudujem. Po výkonoch, aké družstvo občas podávalo, by som na jeho chod neprispel ani ja (Kovaľov sa za celú sezónu sponzorom verejne ospravedlnil - pozn. red.).
Samotná účasť v ženskej Interlige vám k spokojnosti nestačí?
To nie je žiadna motivácia. Skončiť v domácej lige na druhom či treťom mieste, nech sa na mňa menšie kluby nezlostia, nie je žiadny problém. Silného sponzora nemáme a žiť z týždňa na týždeň v strachu, či zoženiem peniaze na výplatu hráčok, netúžim.
Myslíte si, že inde na Slovensku sa klub na európskej úrovni podarí vytvoriť?
Nevidím to reálne. Skôr sa obávam, aby o päť rokov mal za kluby kto hrať. Detí sa rodí menej, záujem o šport klesá a navyše my máme veľké rezervy v hádzanárskej metodike. Je zastaraná a pokiaľ deti nenaučíme správne základom hry, nikdy sa nepresadia.
