Na hodine náboženstva mi siedmaci povedali:

- Poďme sa rozprávať!
- A o čom sa chcete rozprávať?
- Prečo nám nejde voda?
- A prečo by vám mala ísť?
- No...

Argumenty došli. Za vodu v lesnej studničke sa (zatiaľ) nemusí platiť, ale za vodu z vodovodu niekto zaplatiť musí. Ak nezaplatíme my, a voda nám ide, to znamená, že niekoho okrádame. Vysvetlil som im, že každý, kto môže zaplatiť a nezaplatil, je vlastne zlodej.

Prečo tu skoro nikto za vodu neplatí? Lebo si na to zvykli. Mesto Košice vysťahovalo z centra všetkých Rómov na sídlisko Lunik IX. Aby proti tomu neprotestovali, vždy im odpustili vzniknuté dlžoby. Keď ešte vodárne, plynárne a elektrárne boli štátne, politicky sa rozhodlo, že štát štátu nezaplatí a nejako bude. Trvalo to niekoľko rokov. Či niekto platil, alebo neplatil, mal (či nemal) všetko rovnako, ako ostatní obyvatelia sídliska.

Samozrejme, dlžoby za byty narastali. Pokým mali malé dlžoby a pomerne vysoký príjem - čo za bývalých sociálnych dávok bolo - dlžoby ich netrápili. Dávky sa však zredukovali a štát konečne zaviedol systém, že viac dostávajú tí, ktorí sa viac usilujú - štipendiá, bonusy pre tých, ktorí pracujú. Príjmy pre väčšinu z nich sa znížili a dlhy prekročili psychologickú hranicu. Ak si človek uvedomí, že dlh už nedokáže splatiť, prestane ho to trápiť. Najmä vtedy, ak mu nemajú čo zobrať.

Zrazu nastala čudná situácia. Najhoršie sa začali mať tí, ktorí platili. Nešla im teplá voda, poslednú zimu sa v radiátoroch kúrilo iba jeden mesiac cez Vianoce a elektrina im kvôli preťaženiu siete vypadávala niekoľkokrát za deň. Dostávali toľko isto peňazí ako ostatní, no kým tí ostatní ich prepili a prefajčili, oni si platili za byt.

Nikto nenašiel odvahu odstaviť tých, ktorí neplatia, lebo plný nájom tu platí okolo 25 bytov zo 650. Sú tu slušné rodiny, ktoré samy od seba platia aspoň nejakú sumu každý mesiac - tisícku, dve. Robia to iba preto, lebo majú ešte nejaké zásady a nechcú, aby deti po nich zdedili dlžobu. Niektorí aj preto, lebo sú zamestnaní a súdny exekútor by ich zamestnávateľovi tak či tak nariadil strhávať im z platu.

Prví, ktorí sa odvážili, boli vodári. Podľa mňa urobili dobre. Nie je predsa možné, aby sme sa k ľuďom na Luniku IX správali stále ako k deťom. Deti všetko chcú a nič nemusia. Ak od dospelého človeka nevyžadujeme zodpovedný prístup, ponižujeme ho. Skoro v každej rodine - sú tu aj úplne chudobné - sa musia nájsť peniaze aj na nájomné a na zaplatenie médií.

Viem, že na celom Slovensku sú mnohé najmä mladé rodiny, kde pracuje aj manžel aj manželka, nedostávajú za svoju prácu slušne zaplatené, lebo zamestnávateľ využíva našu najväčšiu európsku "prednosť" nízkych platov. Napriek tomu zodpovedne platia za všetko. Tieto rodiny sú oproti mnohým rodinám na Luniku IX diskriminované.

Hľadajme spôsob, ako zvýhodniť tých, ktorí sa na Luniku IX usilujú. A čo spraviť s tými, ktorí sa nechcú prispôsobiť. Keď vyriešime problém týchto dvoch skupín, tretia, stredná skupina, ktorá je najväčšia, sa bude musieť zaradiť buď napravo alebo naľavo. V každom prípade musí platiť to, že platiť sa oplatí.

Autor: Jozef Červeň(Autor je katolícky kňaz, žije na Luniku IX.)