historici Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Dušan Kováč, Eduard Nižňanský a právnička Katarína Zavacká. Iná skupina historikov Mikuša bráni a kolegov obviňuje z mystifikácie a zavádzania verejnosti.

Podľa prvých je Pribinov kríž I. triedy pre „obhajcu Tisovho slovenského štátu“ len zneuctením vážnosti tohto vyznamenania: „Postoj Jozefa A. Mikuša k samostatnosti Slovenska nevyplýval z presadzovania a obhajovania demokratických princípov, ale z obhajovania vojnového slovenského štátu vrátane jeho politického režimu.“ Mikuš obhajoval spoluprácu Jozefa Tisa s nacistickým Nemeckom a vyznamenanie preňho je podľa nich neprijateľné aj pre jeho xenofóbny postoj voči Židom, Čechom a iným národom.

Druhá skupina historikov Mikušovo vyznamenanie privítala. „Jozef Mikuš vykonával v období slovenského štátu rutinnú činnosť slovenského diplomata. Nacistickú ideológiu odsúdil verejne už v roku 1935. Počas svojej diplomatickej služby v roku 1939-1945 sa nijako nekompromitoval, ba v roku 1944 sa zaslúžil o ochranu prenasledovaných talianskych diplomatov. Roku 1946 ho ako štátneho úradníka riadne preverili a uznali jeho politickú spoľahlivosť tak, že sa stal zamestnancom Úradu predsedníctva SNR. Pre svoj protikomunistický postoj bol diskriminovaný a po komunistickom štátnom prevrate vo februári musel pred perzekúciou emigrovať do demokratickej cudziny,“ píšu vo svojom vyhlásení Július Bartl, Ján Bobák, Marta Dobrotková, Anton Hrnko, Róbert Letz, Richard Marsina, Ivan Mrva, Peter Mulík, Jozef Rydlo. Podľa nich sa „Mikuš významne zaslúžil o slovenskú štátnosť.“

Dnes má Mikuš 92 rokov. Vo svojich pamätiach obdobie vojnového slovenského štátu označuje za vrchol svojej kariéry, keď bol diplomatom v Taliansku, potom v Španielsku. V roku 1944 sa stal vysokým štátnym úradníkom Tisovho režimu. Protifašistické Povstanie považoval za národnú katastrofu.

MIRKA HOROBOVÁ