ter Klampárik, Dana Gudabová, Zlatica Kazimírová, Ivan Kazimír, Albín Haleš, Jana Albertová, Milan Brežák, Táňa Michalová a Michal Mažári

Ak ste unavení zo sledovania „dokonalých hereckých výkonov“, „ambicióznych formálnych experimentov“ či „odvážnych dramaturgických výkladov“, odporúčam vám pozrieť si Geniálnu epochu podľa Schulza, ktorú v bratislavskom divadle Stoka občas hráva amatérsky divadelný súbor Disk z Trnavy.

Inscenácia naozaj nie je „cool“. Svojím štýlom silne pripomína veľkú epochu poľského divadelníctva, formovanú režisérmi Grotowským a Kantorom, na ktorú v bývalom Československu v osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov nadväzovali J. A. Pitínský, Blaho Uhlár, HaDivadlo i množstvo divadiel poézie. Aj v Geniálnej epoche podľa Schulza nájdeme farebnú striedmosť s dôrazom na odtiene čiernej, dôkladnú prácu so svetlom či dôležitý zástoj pochmúrnej, no melodickej hudby, ktorá rytmizuje čosi ako tanec smrti, tentoraz na počesť židovského spisovateľa Bruna Schulza (1892 – 1942), ktorého obdivoval nielen Witkacy, ale napríklad aj Bohumil Hrabal. V Hrabalových textoch sa o Schulzovi dočítal aj režisér a spoluautor scenára inscenácie Dušan Vicen, ktorý potom jeho slávne Škoricové pivnice raz objavil v antikvariáte.

V spolupráci s dramaturgom Vladom Jančekom a súborom Disku dal dokopy veľmi voľný inscenačný tvar, v ktorom sa tancuje, spieva, cituje zo Schulza, Adorna a zo života, pobieha sa, stojí na vozíku, plače a smeje sa. V ktorom herci na jednoduchej a asociatívnej scéne Milana Mikulu zasunujú a vysunujú odkvapové rúry zavesené na štvorcovej železnej konštrukcii. Aby to nebolo celkom jednoduché, súbor sa hrá na súbor, ktorý hrá o Schulzovi, a herec, ktorý hrá Schulza, hrá herca, ktorý hrá Schulza. Až potiaľ teda nič prevratné.

Čo je teda na Geniálnej epoche také nevídané a prečo sa oplatí na ňu vybrať? Po prvé je to vyzreté divadlo. Krok za krokom sa ubezpečujete, že to, čo vidíte, vznikalo veľmi dlho vo chvíľach šťastnej inšpirácie i v čase tvrdo vybojovaných víťazstiev a prehier každodenného boja o prežitie tela aj duše. Vyzretá je aj inscenačná podoba, ktorá nemá hluché miesta a je umne a slobodne skonštruovaná. Svojská je inscenácia aj herecky: najmä početné skupinové scény sú pôsobivé. Blysne sa výnimočne tvárny, expresívny Vít Bednárik (mimochodom, brat známeho režiséra) ako „diabolský konferencier, herec žartovník aj gestapák Gürtler“.

Po druhé, aj keď sa život Bruna Schulza skončil tragicky, táto Geniálna epocha má čaro veselého smútku židovských piesní, ktoré ju po celý čas sprevádzajú. A pritom sa v nej dobre cítia aj herci, aj diváci. To po tretie.

Konečne, všimli si to už v Prahe, kde mala inscenácia premiéru v Divadle Na zábradlí a kde získala aj hlavnú cenu na festivale Malostranská beseda. Ocenili ju aj na festivale v Bialsko-Bialej, teraz sa pripravuje vystúpenie v Krakove, a ak sa podarí zohnať peniaze na cestu, Geniálnu epochu čakajú aj v Brazílii.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička)