adaný a v podstate do dnešných dní nedocenený. Prečo?

Na niektoré otázky odpovedá aj monografia o umelcovi, ktorú dnes o 18.00 h predstavia vo Francúzskom inštitúte v Bratislave za účasti autoriek textu Almy Münzovej a Dagmar Srnenskej, maliarovej dcéry Elise Champonovej a vydavateľa Petra Chalupu. Prezentácia výpravnej publikácie sa zopakuje zajtra o 17.00 h v Arias & Vanda Gallery v Modre.

Obrazy ako vzdych

„Krása je pohyblivá ako pravda,“ zaznamenal si Imro Weiner-Kráľ do denníkov, ktoré si viedol takmer až do svojej smrti. Pokúšal sa v nich analyzovať svoj tvorivý typ založený na úžasnej pracovitosti a vytrvalosti, na každodennosti a takmer banálnej všednosti práce, ktorá predchádzala inšpirácii. „Obrazy sú sčasti výrazom môjho života,“ napísal, „moje myšlienky sú myšlienkami muža, ktorý stojí na polovysokom vrcholci, ktorý sa teší nečasu rovnako ako slnku a pozerá do diaľky, aby nemusel nenávidieť všedný deň. Ideálny únik, takmer vzdych.“

Ako v knihe tvrdí Alma Münzová, Imro Weiner-Kráľ bol silný, a preto si mohol dovoliť aj prejavy zdanlivej slabosti – citu. Občas to zastieral jemnou iróniou, zväčša sebairóniou, zavše aj vtedy, keď sa návštevníci, ktorí prvý raz prišli do jeho ateliéru, čudovali, že z jedného štetca vyšla toľká rozmanitosť tém a myšlienok.

„Iba na objednávku nevedel nič namaľovať. Ani na súkromnú, ani na takzvanú spoločenskú. Zopár ráz sa pokúsil vytvoriť obraz spôsobom socialistického realizmu, ale – ako sa vyjadril – vyšiel mu z toho len ‘protézový úškrn‘.“

Sen a skutočnosť

Imro Weiner-Kráľ často opakoval, že z obrazu má radosť trikrát – keď ho namaľuje, keď sa niekomu páči a keď chce zaň niekto dať aj peniaze. Nepredával však rád, a keby nebol chcel posielať dcére do Francúzska peniaze, bol by predal oveľa menej. A ak mu niekto nebol sympatický, odmietol vôbec čosi predať.

Dagmar Srnenská uvádza, že tvorba Imra Weinera-Kráľa bola v priebehu celého umeleckého vývinu poznamenaná úsilím spojiť lásku k Francúzsku s láskou k rodnému Slovensku. Zomknúť dva nezlučiteľné a nespojiteľné svety – francúzsku kultúru a slovenskú tradíciu. Nájsť vzťah medzi snom a skutočnosťou, spomienkou a realitou, prírodou a človekom, spoločnosťou a národom.

Z obrazov vytvoril báseň alebo román, ale nikdy nie čistú maľbu. Kládol si otázky, čo je maľba, čo je cieľom a snom jeho života. „Chcel by som v obrazoch sprostredkovať trocha tej sily, ktorá sa vo mne zakalila v tých najtemnejších dňoch života a ktorá sa mi vidí byť trvale hybnou pákou mojej umeleckej činnosti.“

Slovenský poetizmus

Odborníci považujú za najdôležitejší prelom v diele Weinera-Kráľa obdobie rokov 1929 – 1930.

Maliar experimentoval. Namaľoval niekoľko kubisticko-expresionistických obrazov. Skúšal aj abstrakciu. „Tvoril v súznení s dobou a s vlastnou generáciou, ktorá zdôrazňovala právo na experiment.“ (Jiří Olič) Táto generácia, pravda, vyznávala surrealizmus, ktorý v tridsiatych rokoch prezentoval avantgardu, udával tón a stával sa aj módnym heslom. Ovplyvnil aj tvorbu Weinera-Kráľa, dalo by sa dokonca povedať, že jej dal impulz.

Weinerov obraz Trnava z roku 1933 je poetikou surrealizmu nasiaknutý, vplyvy Maxa Ernsta či metafyzickej maľby Giorgia de Chirica sú síce zjavné, ale zanedbateľné, lebo výsledkom je dobrý obraz. V rokoch 1934 – 1935 vytvára Weiner-Kráľ definitívne svoj „surrealizmus“, ktorý je skôr slovenským poetizmom alebo druhom magického realizmu.

Nový pohľad

Hoci kniha, vychádzajúca aj vo francúzštine, zachytáva len zlomok bohatého diela Imra Weinera-Kráľa rozptýleného po svete, je prvolezcom v pokuse o celkový pohľad na kmeňovú osobnosť slovenskej maľby. Autorky ponúkajú aj nový pohľad na umelcovu tvorbu, keď takmer dve tretiny reprodukcií pochádzajú zo súkromných zbierok, z toho tretina je z Francúzska.

Premiéru majú aj použité citáty pochádzajúce zo súkromnej korešpondencie s umelcovou dcérou Elisou Champonovou, ktorá sa zaslúžila aj o premiérové zverejnenie náčrtníkov. Čo dodať na záver? Azda samotného Weinera-Kráľa: „Život prechádza posmešne popri nás a jeho dĺžka je merateľná míľnikmi úspechu.“

ĽUDO PETRÁNSKY