FOTO
V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia o svojom spolunažívaní s domácimi zvieratami.
Dnes: mykologička IVONA KAUTMANOVÁ
Ivona Kautmanová žije s mačkami v podstate celý život. Prvú si doniesla domov asi ako dvanásťročná, keď na chate našli opustené mačiatko. Pomenovali ho Muca. Po nej nasledovala Mura, Cimo, Mico a teraz majú Micu. Tu sú ich príbehy.
Mucka bola mačka, ktorá žila cez zimu v bratislavskom byte a v lete na chate v Orešanoch, kde sa so "svojimi ľuďmi" stretávala cez víkendy.
"Vydržalo to dosť dlho, až raz viac neprišla. Zopár rokov som mačku nemala, no potom môj dnešný manžel Vašo spravil na našich podraz a keď som urobila prijímačky na vysokú, daroval mi biele perzské mačiatko. Bol to darček, takže naši ma s ním nemohli vyhodiť."
Z chlpatej Murky sa stal rodinný miláčik a keď sa neskôr Ivona vydala a odsťahovali sa na dedinu, išla s nimi.
"Tak ako bola dovtedy panskou mačkou, tam sa naučila chodiť na dvor a úplne zdivela. Dokonca sa okotila v pivnici v uhlí. Mala to celkom premyslené, nedalo sa k nej vôbec dostať, to by sme museli odhádzať pol fúry."
Ivonin dedo sa najprv na ušľachtilú mačku díval s opovrhnutím.
"Nevedel pochopiť, že niekto zaplatí za mačku. Ale peržanky sú veľké, silné zvieratá a keď Mura vypráskala z dvora všetky túlavé mačky, ktoré tam dovtedy liezli a dedovi išli hrozne na nervy, začal si ju vážiť."
Mura mala slabosť iba pre sivého kocúra, s ktorým mala krásne mačiatka.
"Po nej boli dlhosrsté, po tatkovi chytili modrú farbu. Dodnes, keď idem po Miloslavove, stretávam dlhosrsté mačky, Murkine prapravnúčence."
Keď sa Kautmanovci presťahovali späť do Bratislavy, mysleli si, že v paneláku mačku mať nebudú.
"Sestra si však kúpila ruského modrého kocúra a po čase sa ukázalo, že jej dcéra je naňho alergická. Začali na nás robiť oči, či si Cimka nevezmeme. Bol to šľachtic, ktorý sa úžasne nafixoval na našu dcéru Hanku. Keďže ho však kastrovali a raz mal zástavu čriev, dva razy podstúpil narkózu, ktorú mačky zle znášajú. Dostal epilepsiu. Záchvaty dostával najmä vtedy, keď Hanka odcestovala, alebo sa, naopak, po dlhšom čase, vrátila."
Cimko mal deväť rokov, keď ukradol konček salámy aj so špagátikom a zožral ho. Museli ho operovať, no tretiu operáciu už nezvládol.
"Hrozne sme ho oplakali. Bolo jasné, že bez mačky už byť nemôžeme. Zašla som teda na jednu z chovateľských staníc a vysvetľovala, že chceme kocúrika na hranie. A oni, že jedného majú. Je taký dobrý, že nie je vhodný na chov, nemohol by ani mačku nakryť, každá by ho zbila."
Mico bol zvláštnej farby, odborne sa to volá britská čierna striebristo mramorová mačka.
"Bol úplne tmavosivý až čierny a do toho presvitali ešte černejšie kruhy. S jeho úžasnou povahou by sa dal požičiavať filmárom, keď potrebujú prítulnú mačku, ktorá sa bude túliť k pánovi. V živote nikoho nepoškriabal, snáď ani pazúriky nevedel vytiahnuť."
Mica však mali iba dva roky.
"Na chate mával otvorené okno, aby mohol chodiť von. No a klasicky, ešte okolo polnoci bol doma, a ráno, keď sme museli späť do Bratislavy, kocúra nikde. Hľadali sme ho niekoľko hodín, ja som sa napokon musela vrátiť do práce, ale Vašo zostal ešte tri dni. No už sme ho nikdy nevideli. Som presvedčená, že si ho vzal nejaký hubár. Našu chatu totiž v hustom lese nevidieť, máte pocit, že ste ďaleko od ľudí. A keď sa zrazu v takejto divočine vynoril z kríkov prítulný kocúr a začal sa hubárovi obtierať o nohy, určite si myslel, že ho ktosi vyhodil, a tak ho zachránil."
Dnes majú Kautmanovci obyčajnú dedinskú mačičku.
"Dostala som ju k štyridsiatke. Našli sme inzerát, že jedna pani daruje mačiatka. Chcela som síce ryšavého kocúrika, ale toho nedala, tak sme si zobrali bielo strakatú Micu. Je to mačka katastrofa. Vychudnutá neurotička, ktorú nedokážeme vykŕmiť, po byte lieta ako s nasoleným zadkom, je na nás protivná a my ju milujeme a predchádzame si ju."
FOTO
