tosť“. „Tak veľa sa dalo urobiť, a predsa minuli šancu, palestínska samospráva sa vydala, porušujúc dohody z Osla, cestou násilia, pokračovala v získavaní zbraní v protiklade s cestou mieru a spolupráce s Izraelom na dosiahnutie mieru,“ vyhlásil včera hovorca Bieleho domu Ari Fleischer.

USA nemali pre palestínskeho vodcu ani slovo uznania, keď načas zastavil protiizraelské útoky a teroristické akcie. „To stále nestačí,“ tvrdil Biely dom.

Korene tohto hnevu voči Palestínčanom treba čiastočne hľadať v tom, že všetky sprostredkovateľské misie Bushovej vlády zlyhali. Prvú cestu mimoriadneho vyslanca Anthonyho Zinniho na Blízky východ sprevádzala séria teroristických útokov, druhú objavenie lode s nákladom zbraní. Tretíkrát sa tam Zinni už nevybral a Arafata označil za „klamára a šéfa mafie“. USA sa nechali uniesť prúdom a prijali trpký záver: na mierový proces sa už nedá nadviazať, je koniec. Pridali sa na stranu Izraela v blokáde Ramalláhu, kde je palestínsky vodca Jásir Arafat uväznený od decembra.

Izraelský premiér Šaron i Arafat sú vinní, že nastala patová situácia. Zasadiť ranu tomu druhému ich motivuje viac ako perspektíva budúcnosti. USA sa však znížili na ich úroveň, keď sa pridali na jednu stranu. Definitívne sa zriekli úlohy byť „svedomím“, kritikom stojacim vyššie, ktorý upozorňuje, keď niektorá zo strán prekročí hranice prijateľnosti. Aj vďaka nim to všetko smeruje ku koncu jednej etapy palestínskej politiky - Arafatovej éry. Izrael sa už rozhodol, že sa ho zbaví.

Je pravda, že sa palestínska autonómia pod jeho vedením nestala vitálnou a fungujúcou entitou - v intifáde sa dopracovala k totálnemu rozkladu. Jej vedenie je obviňované z korupcie a autoritárstva. Arafat, symbol boja za nezávislosť, už nie je pre Palestínčanov zjednocujúcim faktorom, ale bezpochyby stále je posledným symbolom suverenity.

Niekoľkí z Palestínčanov stále podliehajú ilúzii víťazstva, keď veria, že môžu medzi Izraelčanmi rozsievať strach atentátmi. Čo ostáva v tejto situácii Arafatovi? Slabá nádej, že dostane medzinárodnú podporu z inej strany, že Európa alebo Rusko budú schopné vyvinúť tlak na Izrael - alebo „martýrium“, o ktorom čoraz častejšie hovorí. Nemusí to byť nutne obeť na živote, ale napríklad martýrium vodcu vypovedaného do exilu. Nová pragmatická generácia palestínskych politikov, ktorej sa Izrael dožaduje, však v súčasnom zovretí izraelskou armádou nemá najlepšiu perspektívu pre „slobodný rozvoj“.

V Izraeli sa zatiaľ zvažuje niekoľko scenárov - napríklad reokupácia alebo separácia. Viedli by len k novému utrpeniu. To tretie riešenie - uzavrieť mier - bude schopná dosiahnuť len nová generácia politikov, ale na oboch stranách.