Partner dvadsaťšesťročnej Eleny, s ktorým žije dva roky, je programátor. Kvôli pracovnej vyťaženosti chodí domov až neskoro večer, je väčšinou unavený, takže "nehrozia" žiadne prechádzky, kino alebo návštevy priateľov. Čo je pre Elenu horšie, priateľova firma v snahe podporiť tímového ducha počas mnohých víkendov organizuje firemné akcie pre zamestnancov. Nie sú síce povinné, ale priateľ na ne chodí, aby nevypadol z kolektívu a zdá sa, že sa na nich dobre cíti. Pokus zorganizovať akciu aj pre partnerky dopadol fiaskom - partnerky sa nemali o čom baviť a kolegovia sa rozprávali o práci programátorským jazykom, ktorým priateľky a manželky nerozumeli.
Elena má pocit, akoby mala partnera na čiastočný úväzok. Naznačovala mu už, že s týmto stavom nie je spokojná a chystá sa pritlačiť trochu tvrdšie. Nech jej venuje aspoň väčšinu víkendov, keď si ho cez týždeň neužije. Nemyslí si, že chce niečo výnimočné, ale nevie, ako to má urobiť, aby to nevyznelo egoisticky, aby nepôsobila ako „sekera".
Máte skúsenosti s takýmito problémami? Ako ste ich riešili? Aký máte názor na firmy, ktoré si takto často „privlastňujú" zamestnancov aj vo voľnom čase? Ak v takejto firme pracujete, stotožňujete sa s takýmto prístupom?
Niektoré vaše odpovede uverejníme v sobotu 4. júna vo víkendovej prílohe SME.
Odpovede nám môžete posielať aj na adresu vikend@sme.sk
