"Omlouvám se všem, kteří se tady nenajdou. Buďto jsem je nevyfotil, nebo jejich fotky pohltil čas či StB," píše v úvode svojej knihy My underground jej autor Abbé J. Libánský. Jeho vyše dvestostranová publikácia čiernobielych fotografií je nevšednou správou zo života českého undergroundu v období rokov 1972 až 1982.

Nie je to reprezentačná obrazová kniha, aj laik si všimne, že zábery sú neraz rozmazané, poškriabané, málo kontrastné, zodpovedajúce vtedajším technickým či finančným možnostiam autora a celej komunity, ktorú zobrazoval. Iste, dnes by nebol problém ich podstatne vylepšiť, čo však Libánský, našťastie, nespravil.

Po štvrťstoročí to, čo zostalo (samozrejme, poznamenané neraz veľmi improvizovaným skladovaním, či presnejšie ukrývaním pred tajnou políciou), len oprášil ("bez vylepšení a retuše: ani nás nikdo neretušoval, a ta uplynulá doba je na nás vidět"). A bez ladu a skladu, chronológie, akejkoľvek dramaturgie a nároku na úplnosť vydal ako "rodinný album" z desaťročia najtvrdšej normalizácie.

"Díky Abbému i my, pamětníci, si můžeme tehdejší doby připomenout. A ti, kteří to nezažili, mohou snad trochu nahlédnout, jak jsme žili," hovorí Ivan Magor Jirous. On bol v tom čase manažérom The Plastic People of the Universe a práve proces s touto kapelou sa stal spúšťacím mechanizmom vzniku Charty 77. Ten spojil všetky dovtedy izolované prúdy spoločnosti (ich extrémne póly predstavoval intelektuálsky disent a na druhej strane podzemné kapely), ktoré, pociťujúc havlovskú "únavu z únavy", už odmietli znášať pasívne prežívanie a vyčkávanie na zmenu pomerov..

A tak na záberoch defilujú filozofi Jiří Němec, Egon Bondy, hudobníci Mejla Hlavsa, Vratislav Brabenec, Pavel Zajíček, Svatopluk Karásek, básnik Nikolaj Stankovič, pred pár dňami zosnulý maliar Jaroslav Vožniak a mnoho ďalších známych i dnes už neznámych tvárí. "Hold všem, kteří nejsou k rozeznání," vpísal do knihy Brabenec.

Dnes už veselou pomôckou datovania fotiek pri zrode knihy bola dĺžka mužských vlasov, meniaca sa v závislosti od rôznych návratov z väzenia. Jeho hrozba visela nad každým zo stretnutí, túto zvláštnu atmosféru neistoty cítiť zo všetkých záberov. Karásek ju popisuje ako určitú úzkosť, v ktorej však nebol strach, ale skôr pocit spoločného prekonávania strachu. "Žili jsme svobodu v nesvobodě, vypadalo to uboze, ale byla to nádhera."

Najčastejšími reáliami boli pivnice, stodoly, chalupy, záhrady, byty, kde sa konali koncerty, výstavy, divadelné predstavenia či rodinné oslavy, unikátne sú zábery z futbalových zápasov "máničiek". Neprehliadnuteľné sú všadeprítomné deti.

Jedna z fotografií z roku 1982 zachytáva folkového speváka Vlastu Třešňáka s gitarou cez plece, kufríkom a igelitkou v ruke v deň jeho emigrácie do Švédska. Záber vznikol náhodne, keď Abbé Libánský postával na ulici a Třešňák práve prechádzal okolo cestou na letisko. Ešte v tom istom roku opustil Československo aj Libánský.

ALEXANDER BALOGH