To, že je najúspešnejším slovenským režisérom, neprestáva platiť. Pätnásť rokov po novembri '89 ho nikto neprekonal. Na Slovensku sa takmer nenakrúca, napriek tomu jeho meno neilustruje jedovaté príslovie, že je jednoduché byť jednookým kráľom medzi slepými. Jeho práce oceňujú najvyššími prémiami Česi, ktorí sa neboja pustiť Slováka do svojho drsného konkurenčného prostredia. Presadil sa už Záhradou, za ktorú má doma Českého leva, alebo dokumentom Klíč k určování trpasliků o filmárovi Pavlovi Juráčkovi, ktorý mu priniesol hlavnú cenu Febiofestu - Kristiána. Pred pár týždňami vyfúkol českým tvorcom Zlatého ledňáčka na 18. ročníku bilančnej súťažnej prehliadky českých snímok Finále Plzeň 2005. Ocenený film Slnečný štát sa tak dostal za Českú republiku do súťaže na Medzinárodný filmový festival Karlove Vary 2005 - pokojne ho môžu považovať za český aj vďaka tomu, že na Slovensku ho nikto nemal záujem produkovať. Režisér Martin Šulík.

Napriek očividnému úspechu, nechcete radšej opustiť Slovensko a ísť tam, kde sa dajú nakrúcať filmy?
To by nič nevyriešilo. Nikde na svete to nie je ľahké, všade sa o filmy, knižky, divadelné predstavenia musí bojovať. Slovenská kultúrna verejnosť však zlyhala v tom, že sa veľmi rýchlo vzdala. Mala sa postaviť na radikálnejší odpor, mala bojovať o to, aby sa kultúra nedostala na okraj spoločnosti. Technokratický pohľad je veľmi úzky. A pre ekonómov je len výhodné, keď ľudia strácajú identitu, keď nevedia, kto sú a čo si môžu dovoliť, keď sa z nich stáva jednoliata ustráchaná masa, ktorou je jednoduché manipulovať. Bez vlastnej kultúry sa zmeníme len na kúpnu silu. To je pre ekonómov skoro ideálny stav. Ale to už znie skoro ako nejaké sci-fi, však?

Knihy často opíšu javy, ktoré ešte len prídu, nie?
Čingiz Ajtmatov v knihe Deň dlhší ako ľudský vek opisuje otrokov, ktorým natiahli na hlavu ťaviu kožu, posadili ich na slnko a oni v strašných mukách stratili pamäť. Volali sa mankurti. Nepamätali si, z akého kmeňa pochádzali, nevedeli, kto je ich otec ani matka, slovom, mankurt si neuvedomoval, že je človek. A to budeme my, ak niečo neurobíme. Maroš Kramár to vystihol, keď poznamenal, že vyhral v celoslovenskej diváckej ankete v kategórii najlepší herec, napriek tomu, že v žiadnom filme nehral. A ľuďom to vôbec neprekážalo, stratili pamäť. Naši študenti na VŠMU nedávno nakrútili filmy, do ktorých obsadili Mariána Slováka, Táňu Radevu, Evu Matejkovú, Anku Šiškovú, Maroša Kramára, Dorotu Nvotovú, hercov, ktorých na televíznych obrazovkách vidno veľmi málo. Keby ste videli, ako dobre hrali... A predsa v súčasnosti nemajú priestor pred kamerou. Nič sa nenakrúca, televízia nič neprodukuje.

Názov nového filmu Slnečný štát ste si požičali z literatúry?
Je to názov známej utopistickej knihy Thomasa Campanellu. Zachytáva rozhovor dvoch vzdelancov, v ktorom opisujú svoju cestu na ostrov, kde ľudia žijú v dokonalom štáte. Rozprávajú sa o tom, ako tam funguje armáda, zdravotníctvo, ako sa rozmnožujú. Bola to snaha vykresliť ideálnu spoločnosť. V našom filme ide o ironickú paralelu, lebo to, čo žijeme my, je akékoľvek, len nie ideálne. V pôvodnom Slnečnom štáte sa všetci ľudia oslovujú slovami brat, sestra, otec, syn, aj keď nie sú v príbuzenskom vzťahu. Základnými hodnotami je pocit spolupatričnosti, súdržnosť, láska - teda hodnoty, ktoré u nás trochu chýbajú.

Aké ideály podľa vás dnes vyznáva Slovensko?
Čo sa dnes predkladá zo všetkých strán ako ideál, je v skutočnosti rôznymi spôsobmi pomenovaný egoizmus. Hovoríme o individualizme, slobode jednotlivca, budovaní kariéry, ale v konečnom dôsledku ľudí vedieme k sebectvu. Úspešný je ten, kto si nakradne a postaví si vilu na Slavíne. Potom sa nechá vyfotografovať v médiách, aby mu zvyšných päť miliónov závidelo, aký je šikovný a ako to dobre robí. Česť výnimkám, ktoré si majetok získali svojou prácou. Toto je jeden z dôvodov, prečo sme začali robiť tento film - mám totiž pocit, že spolupatričnosť a solidarita je pre ľudský život dôležitejšia ako takto pochopený individualizmus.

Ako sa podľa vás prejavuje individualizmus chápaný "po našom"?
Menšina, čo má peniaze, sa správa bez zodpovednosti a arogantne. Môžu si kúpiť pozemok v strede mesta a vytiahnuť tam mrakodrap, aj keď im na to nikto nedal povolenie. Môžu vysekať park a postaviť tam kancelárie. Môžu podplácať magistráty, starostov, sudcov. Môžu spraviť hocičo a v televízii sa dozvieme, že to robia kvôli nám. Ak im nejaký chudák nechce skoro zadarmo predať svoj pozemok, minister ho označí za sabotéra, ktorý bráni rozvoju Slovenska. Môžeme hovoriť o demokracii a právnom štáte, ale všetci vieme, že základné pravidlá sú deformované. Ten pocit bezmocnosti je ochromujúci. Spoločnosť sa rozdelila na tých, čo môžu všetko, a tých, čo musia držať hubu a krok. V správach často počujete, ako sa nejaká zahraničná firma rozhodla u nás postaviť fabriku, lebo u nás je lacná pracovná sila. Vďaka tejto príležitosti ľudia majú nakoniec prácu, ale definícia človeka ako lacnej kvalifikovanej pracovnej sily je strašná.

Nie je táto nepokrytá hrubosť dôsledkom toho, že tu nemáme kvalifikovanú ľavicovú opozíciou?
Nevnímam pravicový a ľavicový pohľad. Mne sa zdá, že naši politici sa správajú rovnako naprieč celým politickým spektrom. Jediná čitateľná motivácia väčšiny z nich je: čo z toho budem mať. Z našej politiky sa vytratila slušnosť a empatia, ostala chamtivosť. Smutný je pohľad na to, akým spôsobom sa politici správajú a čo hovoria. Zabudnú hlasovať, pomýlia si tlačidlá, zneužívajú právomoci. Ja sa len čudujem, že sme všetci ochotní trpieť ich metódy. Nikto sa nebúri. Je to zvláštne, lebo za stav spoločnosti sme takto zodpovední všetci.

Niektoré kritiky vám vyčítajú, že v príbehu Slnečného štátu do konca neriešite beznádejnú situáciu svojich hrdinov, keď odrazu prídu o 700-tisíc. Nepochopili vás?
Zisťujem, že finančné pozadie našich hrdinov zaujíma každého. Viackrát som musel vysvetľovať, odkiaľ štyria nezamestnaní robotníci vôbec zohnali tých 700-tisíc. Nuž dostali šesťmesačné odstupné a popožičiavali si od rodiny. Možno im niečo dala banka. Neviem, či je to v našom filme ten najdôležitejší problém. My sme chceli rozprávať o tom, ako sa tento existenčný tlak odrážal v správaní našich hrdinov, ako ovplyvnil ich hodnotový systém, ako sa premietol do ich súkromia.

Prečo ste sa so spoluscenáristom Marekom Leščákom zamerali práve na robotníkov?
Vo filme Krajinka sme s Dušanom Dušekom uzavreli mnohé témy a aj formu mojich predchádzajúcich filmov. Vedel som, že musím zmeniť materiál, s ktorým pracujem, lebo sa budem donekonečna opakovať. Zároveň som si uvedomil, že väčšina filmov, ktoré som videl, neodráža živú súčasnosť, realita je v nich vysoko štylizovaná, zobrazená v nejakej štylistickej figúre. Z kinematografie sa úplne vytratili pracujúci ľudia - robotníci, ktorí boli ešte pred rokom 1989 skoro v každom filme. Pritom práve títo ľudia prešli možno tou najväčšou zmenou za posledných pätnásť rokov.

Svoj príbeh ste museli prepísať zo slovenských reálií na Ostravu, lebo ste na Slovensku nenašli producenta. Neprekážalo vám to?
V Ostrave rovnako rýchlo natrafíte na Slováka ako na Čecha. Ľudia z Kysúc ešte stále chodia do Ostravy za robotou a v rozhlase často počujete slovenských moderátorov. A je tam cítiť aj výrazný poľský vplyv. Páčilo sa mi, že je to mesto pestré národnostne i sociálne. Sú tam štvrte, kde ľudia žijú naozaj veľmi biedne a majú skoro stopercentnú nezamestnanosť, ale sú tam aj moderné prosperujúce štvrte. Ostrava je dnes úplne iná, ako bola pred pätnástimi rokmi. Zavreli sa bane, obmedzila sa železiarska výroba a stalo sa z nej jedno z najzelenších miest v Česku. Sú tam dobré divadlá, zaujímavé výstavy, vysoké školy, konzervatórium. Odrazu je tam veľa zaujímavých mladých ľudí.

Ako vnímali práve Ostravčania váš film?
Úplne inak ako Pražania. To, čo je v Prahe výrazom úplnej beznádeje, totálnej depresie a hrubosti, v Ostrave berú ako normálny stav, dokonca sa na tom dokážu zasmiať. Ostravčania sú veľmi životaschopní. Ich životaschopnosť má niekedy až živočíšnu podobu. Majú zmysel pre zvláštny, veľmi drsný humor, sú priateľskí a otvorení. A veľmi sa mi páči ich slang.

Film uvádzate ako tragikomédiu, ale podobá sa skôr na poctivú sociálnu drámu. Ako to teda je?
Sú ľudia, ktorí sa na filme dobre bavili, a aj takí, čo ho vnímali depresívne. S tým už spätne nič nenarobím. Od istého momentu každý film začína žiť vlastným životom. Už viackrát som si myslel, že som nakrútil veselý film, ale ľudia boli z neho smutní.

V dlhej prestávke medzi hranými filmami ste nakrúcali dokumenty. Jeden z nich - Klíč k určování trpaslíků aneb poslední cesta Lemuela Gullivera - bol o skvelom režisérovi 60. rokov Pavlovi Juráčkovi. Vznikol na základe jeho denníkov, vydaných pred dvomi rokmi knižne, ktoré vyvolali rozporné reakcie. Mnohí mu vyčítali zlosť a predráždenú chorú myseľ. Reagovali takto ľudia aj na váš film?
Nie. Redaktor Jan Lukeš, ktorý denníky upravil do knižného vydania, osobne hovoril s každým, o kom Juráček píše negatívne. Pýtal si súhlas s ich zverejnením. A všetci veľkoryso súhlasili. Boli to ľudia Juráčkovi blízki a povedali, že hoci je kniha veľmi tvrdá a v mnohom nespravodlivá, stále je dokumentom o spôsobe jeho uvažovania. V tom je rozdiel medzi Juráčkovými denníkmi a denníkmi Rudolfa Slobodu, ktoré vyšli upravené. Niektorí ľudia v nich majú iniciály, iní celé mená, niečo je úplne vynechané, čím trochu strácajú zo svojej dokumentárnej hodnoty.

Juráček mapoval beznádej, ktorá prišla s normalizáciou. Niektorí kritici v Čechách tvrdia, že aj váš Slnečný štát je o beznádeji. Dajú sa tieto dve beznádeje porovnať?
Určite nie. Naša beznádej pramení z našej pasivity a rezignácie, ktoré sme si zvolili sami. Juráčkova generácia bola k rezignácii dotlačená. Boli len dve možnosti: buď ste emigrovali, alebo ste sa museli prispôsobiť. Juráček sa vysťahoval do Mníchova, nenaučil sa poriadne po nemecky, nakoniec sa vrátil do Čiech, kde ešte pred osemdesiatym deviatym zomrel. Za situáciu, v ktorej žijeme my, sme zodpovední sami. Môžeme slobodne vyjadrovať svoje názory, nemusíme sa báť represií. To je ten zásadný rozdiel.

V titulkoch Slnečného štátu figuruje meno Marek Juráček. Je to jeho syn, ktorý hral svojho otca vo vašom hranom dokumente?
Je to on. Marek je dobrý človek a výborný pomocný režisér. To je napríklad profesia, ktorú už na Slovensku asi nemáme. Tým, že u nás neexistuje kinematografia, zanikajú jednotlivé filmárske profesie.

Ako dnes posudzujete svoj film Všetko, čo mám rád, ktorý bol tiež o realite, ale začiatku 90. rokov?
Mám pocit, že je v ňom zachytené niečo, čo sa z našej spoločnosti vytratilo. Myslím, že pred pätnástimi rokmi tu bolo viac nádeje a radosti zo života. A mám ho rád aj preto, že tam hral môj otec, ktorý už nežije. Za posledných desať rokov zmizla z našej spoločnosti viera v budúcnosť. Ľudia sú skeptickejší a život berú vážnejšie. Neviem, či sa naozaj máme až tak zle, ale mám pocit, že sme stratili humor a viac nadávame. Tento rozhovor je toho najlepším dôkazom.

Nesúvisí to s chudobou?
Možno. Tvorcovia dokumentu Hej Slováci..., ktorých nejaká nadácia poverila tým, aby zmapovali na Slovensku chudobu, precestovali celú krajinu a skutočnú biedu objavili len v rómskych osadách. V tom filme je jedna scéna, kde unavený päťdesiatnik hovorí: „Žijeme tu veľmi biedne, nemáme prácu, peniaze, ani neviem, za čo nás pochovajú." A neuvedomuje si, že sedí v pekne zariadenej obývačke svojho poschodového domu. Chudoba, ako ju poznáme z tretieho sveta, sa u nás, chvalabohu, nevyskytuje. U nás zatiaľ ľudia nemusia masovo spávať v škatuliach od chladničiek. Samozrejme, že sú oblasti, kde ľudia majú problémy s nájdením práce, s uživením rodiny. Sú tu Rómovia, ale myslím, že väčšina ľudí na tom nie je tak zle.

Preto tu máme sociálny zmier?
Slováci veľmi veľa vydržia. Oproti Čechom máme drahší benzín a potraviny, máme nižšie platy, ale ľudia sú strašne trpezliví. Slovenský vidiek žije z toho, že ľudia majú viac zamestnaní, záhrady a niečo si dopestujú. A málo si doprajú. Ja sa bojím, že ak sa sociálny tlak bude zvyšovať, ak si budú študenti musieť platiť školy, ak zdražejú vlaky skrátka ak sa stane všetko to, čo nám sľubujú, tak mnoho mladých ľudí nebude môcť študovať, prestaneme kupovať knihy, nebudeme sa duchovne rozvíjať. Existuje nejaký výskum, ktorý hovorí, že ľudia prestali chodiť do kina, lebo si na Vianoce pobrali krátkodobé spotrebné pôžičky, teraz ich splácajú a nemajú peniaze ani na lístky.

V Slnečnom štáte hovoríte o robotníkoch, ktorí sa konfrontujú s podmienkami kapitalizmu. Ako vnímate postavenie inteligencie, ktorá je v rovnakej situácii - učitelia, lekári alebo slovenskí režiséri, čo nemajú prácu?
Mám pocit, že časť inteligencie pri budovaní nového štátu zlyhala. Úplne sa rezignovalo na duchovný rozvoj Slovenska, na jeho vzdelanie a kultúru. Ekonomicky možno napredujeme, ale vzdelanie a kultúra čoraz viac stráca podporu štátu. Pritom ekonomická prosperita a rozvoj kultúry sú spojené nádoby. Existuje už len masová zábava, všetko sa sploštilo a zjednodušilo. O nekultúrnosti hovorí aj výzor krajiny - ľudia sa prestali o ňu starať, stratili vzťah k svojmu najbližšiemu okoliu. Jedinú aktivitu, ktorú prejavujú, je deštrukcia krajiny. Na Slovensku takmer za každou škaredou stavbou vidíte podplateného štátneho úradníka, ktorý vydal stavebné povolenie. Ide to postupne a ak nebudeme mať silnú, sebavedomú kultúru, stratíme úctu k samým sebe, identitu a stane sa z nás zvláštna amorfná masa, ktorá bude chodiť v adidas teplákoch po meste aj v nedeľu.

Nie ste priveľmi skeptický?
Možno to tak vidím len ja. Minule mi redaktor v rozhlase hovorí: ‚Pán Šulík, dohodnime sa, už nebudeme toľko nadávať, budeme hovoriť pozitívne.' Ale čo sa dá povedať o slovenskom filme, keď vlastne neexistuje? Budeme sa optimisticky zhovárať o tom, že bol?

Vy ste však živý dôkaz toho, že ešte tu voľačo je a zvíťazili ste vo Finále Plzeň. Jeden z porotcov povedal, že váš film si zaslúži cenu, lebo je sociálny. Je povinnosťou kinematografie mapovať sociálne veci?
Vždy platilo, že jednou z povinností umenia je reflexia skutočnosti. Pre film je dobré, ak dostane cenu, ale nepáči sa mi, keď sa filmy stavajú proti sebe - tento je sociálny, tamtie nie sú. Rozmanitosť v umení je podľa mňa dôležitá. Zvlášť v Čechách je zaujímavé, akú pestrú majú kinematografiu. Popri filmoch Bohdana Slámu vznikajú snímky Jana Hřebejka, Petra Zelenku, je tam Jan Švankmajer a vedľa neho Alice Nellis alebo Michaela Pavlátová. Keby sme chceli vedieť niečo o českej spoločnosti a pozreli by sme si ich filmy za sebou, objavíme jej obraz a obraz hodnôt, ktoré sú pre ňu dôležité.

Slovensko dnes teda nepotrebuje poznať svoj obraz hodnôt?
Na Slovensku sa na to rezignovalo. Neexistuje systém podpory kinematografie. Filmy už podporuje len program Audiovízia Ministerstva kultúry. Máme veľa dobrých dokumentaristov, ale nie sú producenti a televízie ich buď ignorujú, alebo im kladú neprijateľné podmienky. Máme talentovanú generáciu mladých animátorov, ktorí v škole vyhrávajú medzinárodné ocenenia, ale potom si nájdu prácu len v reklame. Máme aj mladú generáciu režisérov a scenáristov, ale ak o ich prácu nebude záujem, odídu do zahraničia. Za posledné tri roky sa tu takmer nič nezmapovalo. Urobil sa sek, prestalo sa nakrúcať a my za pár rokov nebudeme vedieť, aká bola doba, v ktorej sme žili. Nebudeme vedieť, ako sme sa obliekali, bývali a aké pesničky sme počúvali, lebo to nie je nikde zachytené. Zvláštne je, že to nikomu neprekáža. A keď sa stretnú naše elity, tak sa rozprávajú o tom, koho vyhodia Mojsejovci.

Možno práve toto je náš pravdivý obraz. Ste sklamaný z toho, akí vlastne sme?
Nie som sklamaný - mám pocit, že všade na svete je to podobné. Slovenská spoločnosť nie je ani horšia, ani lepšia ako iné, ale viem, že tie iné sa snažia proti masovému prúdu postaviť. Podporujú menšinové aktivity, lebo je veľmi dôležité, že môžu vznikať knihy, ktoré nečítajú všetci. Tvárime sa, že kultúra musí na seba zarábať, a teda byť masová. A keď niekto chce nejakú zvláštnu kultúru, nech si ju platí sám. Je to akoby sme sa odrazu rozhodli, že nepotrebujeme vedu, veď vedcov je len pár a ostatní jej nerozumejú.

Nie je to tak, že reprezentácia, ktorá takto nastavila tok peňazí, je v podstate nekultúrna, keď jej kultúra nechýba?
Nikto z nich si neuvedomuje, že aj masová kultúra odráža stav špičkového umenia. Populárna hudba je prepojená na klasickú napríklad. A keď v umení alebo vo vede odrežeme špičky, docielime sivý priemer. Akoby sme zrušili vysoké školy,veď načo sú nám, keď stačia základné, ktoré absolvuje každý.

Môžeme za to všetci, alebo len malá skupina ľudí, ktorá určuje spôsob, akým sa reformy uskutočňujú?
Samozrejme, že všetci. Celý čas sa hovorí, že keď budeme mať viac peňazí, budeme robiť televízne filmy, podporíme filharmóniu, časopisy, knihy, ale to tak nefunguje. Vzťah ku kultúre sa musí pestovať systematicky, od útleho detstva. Dieťa si musí vybudovať vzťah ku knihe, k hudbe, divadlu aj k filmu. Dovtedy, kým budeme mať viac peňazí, zanikne potreba čítať a chodiť do kina. Vedomie neznesie prázdno, ľudia ho zaplnia niečím iným a vygumujú potrebu pre slovenské umenie a kultúru. Keď niekto povie, že budeme nakrúcať len raz za čas, že stačí urobiť raz za rok dobrý film, nefunguje to. Musíme nakrútiť šesť filmov, ak chceme, aby boli aspoň dva dobré. Tak je to v Čechách, všade na svete, aj v USA. Špičkové filmy sa nakrúcajú na pozadí filmov, ktoré sú normálne, hlúpe alebo aj zlé.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ