V poslednom desaťročí sa svetový zábavný film dokorán otvoril najrôznejším vplyvom a kultúram, donedávna ešte považovaným za exotické či okrajové. Do hlavného prúdu filmovej zábavy sa bez väčšieho reptania publika integrovali hongkonské bojové filmy, prvky japonského anime a manga, indický nadutý gýčovitý štýl Bollywoodu.

Dobrodružné historické veľkofilmy Tiger a drak, Hrdina a najnovšie aj Klan lietajúcich dýk k tomu všetkému ešte pridávajú rozšafnú monumentálnosť obrazu, ohurujúce prírodné scenérie, rafinované hry s farbami.

V tvorbe čínskeho režiséra Zhanga Yimou to však nie je nič nové. Obraz krajiny uňho vždy hral dôležitú rolu - či už v debute Hong gao liang (Červený cirok), s ktorým zažiaril na festivale v Berlíne roku 1988, alebo v nasledujúcich, nemenej vysoko cenených Qiu Ju da guan si (Príbeh Qiu Ju), Huozhe (Nažive), Wo de fu qin mu qin (Cesta domov) či Yi ge dou bu neng shao (Nikto nesmie chýbať).

Lenže tam to často bola úloha zásadná a významotvorná. V jeho príbehoch z neradostnej čínskej súčasnosti (alebo nedávnej minulosti) vypovedala majestátna krása hôr, alebo hoci aj len prašných stepných pahorkov, v ktorých sa človek načisto strácal, často viac ako plamenné proklamácie. S cenzúrou čínskych boľševikov si Yimou užil dosť trápenia i napriek svetovému renomé.

Renomé a najrôznejšie ocenenia sú iste fajn. Lenže takmer 200 miliónov, utŕžených za romanticko-dobrodružného Hrdinu, je prisilný argument.

Začalo sa to v roku 2000 fenomenálnym úspechom rozprávky Anga Leeho Tiger a drak. Rekordné tržby, štyri Oscary, Zlatý glóbus. Film Hrdina Zhanga Yimou prišiel roku 2002, ako druhý. Ušli sa mu už len nominácie, na Glóbus i na Oscara. No tržby boli rozprávkové. A tak sa filmár rozhodol hrať na istotu.

Príbeh vymyslel, už keď pripravoval Hrdinu. Obsadil osvedčené čínske hviezdy. Vo svete ich síce publikum nepozná, ale ďalším zaručeným poznávacím znamením Zhanga Yimou odjakživa boli krásne ženy. A krása je medzinárodne zrozumiteľná.

Žijúci čínsky klasik teda prestal nakrúcať realistické psychologické drámy z prostredia čínskeho vidieka a vrhol sa na výpravné rozprávkové veľkofilmy. Oslovuje fanúšikov hongkonských bojových filmov rovnako ako romantikov túžiacich po zvíchrených vášňach, ale zachováva si úroveň. Obratne žongluje s prvkami filmového umenia, Klan lietajúcich dýk komunikuje i s náročnejším a kultivovaným divákom. Nie je to síce už pohrávanie sa s kurosawovskými motívmi ako v Hrdinovi, ale ešte stále to nie je bezduchý gýč. Ak za gýč nepovažujeme Carmen či inú operu.

Yimou sa stal novodobým čínskym Sergiom Leonem: zveličením poznávacích znamení žánru, balansujúc na rozhraní, dosahuje novú kvalitu - a čo je najhlavnejšie: získava i nových divákov. Napokon - ani van Gogh nemaľoval len unavených roľníkov, zádumčivých lekárov či jedákov zemiakov. Sem-tam si len tak pre radosť a bez potreby hlbokomyseľných podtextov strihol aj nejakú tú slnečnicu...