V čase, keď je fotografia ako médium devalvovaná všadeprítomnosťou a dostupnosťou, akú vo svojich dejinách ešte nezažila, zaujímavými sa stávajú snímky s pridanou hodnotou. Na hranici medzi dokumentárnou fotografiou a výtvarným umením sa pohybujú aj práce ostravského rodáka aktuálne vystavujúceho v Dome fotografie v Poprade Jiřího Šiguta.
"Som fascinovaný možnosťou fotopapieru pracovať v čase, absorbovať svetlo, energiu," hovorí Šigut v sprievodnom texte ku svojej výstave. "Papiere ukladám v prírode už niekoľko rokov a moje večerné cesty do lesov a polí, ďaleko od ruchu mesta, moje osobné, intímne performancie, keď som sám uprostred noci s pocitmi malej časti tohto sveta a vesmíru, hľadajú svoje miesto na zemi."
Pri jeho obrazoch ťažko rozoznáte, či ide o negatív, alebo pozitív, či sú odrazom konkrétneho miesta, alebo kolážou niekoľkých časopriestorových úsekov. Šigut, fotograf-autodidakt, odkladá začiatkom 90. rokov fotoaparát. Rovnako ako výsledok sa pre neho stáva dôležitý proces.
Odchádza z banského mesta Ostrava do okolitých lesov, ukladá fotopapiere priamo na trávu, listy, skaly. Nechá ich ošľahať vetrom, dažďom, slnkom, niekoľko dní či týždňov. Performancie prírody a umelca mení fotografie zachycujúce okamih na médium zvečňujúce dej.
"Mojím pocitom často chýbajú slová, ale zostávajú papiere, ktoré nepatrne zachycujú pohyb vetra, plynutie vody, spadnutý list s odtlačkom sveta," končí svoj citát autor, ktorý k základnej technike fotografie v spojení fyziky a chémie pridal ešte tretí rozmer - biológiu.
(kop)
