Kosovskoalbánski civilisti si pre svoje utrpenie vyslúžili veľké sympatie. Jedenásťtisíc zavraždených, z drvivej väčšiny civilistov. Skoro milión utečencov, štvancov, ponižovaných, mučených, okrádaných, znásilňovaných. Štyridsaťtisíc domov a stavieb bolo v Kosove zničených potom, čo počas leteckých útokov NATO vrcholili šialené perzekúcie voči civilistom (masové hroby na cintoríne v Peči/Peji, studne smrti v Kotline, masakre v Ljubeniči, dedina Lodja/Loxha zrovnaná so zemou…). Jedenásťtisíc obetí.
Tendencia zjednodušovať a biľagovať kolektívnou vinou je veľmi lákavá. Srbi, Albánci, UCK, Miloševič - a nie jednotky Arkana, tanková jednotka z kasární v Peči, ktorá rozstrieľala v polovici marca 1999 dedinku Zverka, zavraždený miestny sudca v Glavičici v decembri 1999, ktorý pred vojnou odsudzoval „vlastných“, útok na autobus srbských utečencov, rozkazy konkrétnych generálov, vyvražďovania páchané konkrétnymi jednotkami v tej a tej oblasti alebo desiatky zbytočne mŕtvych kosovských utečencov, ktorým násilím zabránili vstúpiť do Macedónska na priechode v Blace v zime 1998/1999.
Keď po príchode KFOR do Kosova v júni 1999 začali preventívne odchádzať kosovskí Srbi, čo napokon narástlo na 150-tisíc kosovských Srbov mimo ich domovov a desiatky mŕtvych, verejná mienka vyriekla súd: kosovskí Albánci si pokazili morálny kapitál, ktorý ako obete získali, a dnes robia to isté (až po dnešné udalosti v Tetove).
Objektivita dovoľuje slušne poznamenať, že i mŕtvi sú počítateľní, že i vyhnaní v desiatkach a stotisícoch sú porovnávateľní a že i pohnútky odsúdeniahodného konania môžu byť rôzne. Pomsta alebo chimerické sny o zmene hraníc sú iné ako cieľavedomé etnické čistky; gerilový boj je málo porovnateľný s operáciami vycvičených jednotiek polície a regulárnej armády.
Mier je viac ako spravodlivosť a zločinci patria pred súd. Zmarené životy konkrétnych tisícok jednotlivcov, či už takej, či onakej národnosti, sa vrátiť nedajú. Existujú aj nevyvrátiteľné fakty, čísla a pohnútky, ale aj skonkretizovateľná zodpovednosť tých, ktorí majú na svedomí kosovskú tragédiu i macedónsky hazard. A to treba presne pomenovať, pretože emocionálne vyjadrenia typu „Albánci robia to isté“ nie sú hodné objektívneho žurnalistu ani politika.
PATRIK DUBOVSKÝ
(Autor pracoval ako pozorovateľ v OBSE v Kosove i Macedónsku)