republiky a neskôr Bosny a Hercegoviny. V roku 1995 Dayton spečatil porážku veľkosrbských plánov - a oslabení Srbi sa pustili do „riešenia“ albánskeho problému. Problému, ktorý je starší než Titov hrob a bol tu omnoho skôr, než padli výstrely na slovinskej hranici.

Belehradu rozhodne neslúži ku cti, že sa s rastúcou albánskou populáciou vyrovnal represívnym spôsobom - v roku 1989 zrušil Kosovu autonómiu a potom sa desať rokov venoval bojom so Slovincami, Chorvátmi a Moslimami, kým albánsky problém pomaly bujnel do neukontrolovateľných rozmerov. Perzekúcie Albáncov ako druhoradého etnika ideologicky istili historické argumenty a vzývanie slovanstva ako sily určenej na záchranu Európy pred „Turkami“. V Kosove potichu vznikli paralelné školy a „daňový systém“, z ktorého sa neplatila len sociálna výpomoc. Svet sa prebral, až keď sa v Kosove prihlásila k slovu paralelná albánska „armáda“…

Pokračovanie už pozná celý svet. Srbi nevymysleli nič humánnejšie než to, že vyslali do Kosova armádu, ktorá bila teroristov a civilistov hlava-nehlava. Podľa etnického princípu. Zasiahlo NATO a zrejme zachránilo tisícky kosovských Albáncov, ktorí sa neprevinili inak než tým, že sa narodili. V tzv. slovanskom svete vrátane Slovenska sa o zásahu, pri ktorom padali bomby na mosty, kasárne a továrne v Juhoslávii, búrlivo diskutovalo. Humanitárny zásah, ako aliancia nazvala svoj počin na pôde OSN, mal mať význam čohosi úplne nového, precedensu, ktorý možno zmení tvár sveta. Ak sa nabudúce rozhodne nejaká vláda zabíjať svojich vlastných ľudí, civilistov hoci len preto, že sú tylom akejsi gerily, zachráni ich spravodlivá sila zvonka.

Takmer všetko, čo sa v Kosove deje po príchode KFOR, návrate albánskych utečencov a vytvorení správy OSN, má už len príchuť trpkosti. Vyhnanie Srbov bolo prvým signálom toho, že obeť si oblieka vlčie rúcho. Ani zmena vlády v Belehrade nepresvedčila kosovskú politickú elitu - bývalých vodcov „odzbrojenej“ UCK, z ktorých mnohí žili roky na Západe - že Európa je dnes o čomsi inom než o výbojoch a vytyčovaní hraníc nových „národných štátov“.

Tieto signály Západ registroval, ale neurobil dosť. KFOR mesiace prehliadali diery v hraniciach so susednými štátmi, takže Kosovo sa stalo eldorádom pašerákov, zvlášť čo sa týka horúcich komodít, ako sú zbrane a bojachtiví chlapi. Na „mierotvorbu“ musia mať domorodci vôľu - v Kosove ju osloboditelia z NATO nenašli.

V otázke Kosova neexistuje ani náznak riešenia jeho štatútu - už rok a pol je pod medzinárodnou správou a tá vystupuje spôsobom, ktorý dáva nádej obom stranám - Belehradu, ktorý ho vidí ako súčasť Srbska a o jeho štatúte chce rokovať, aj Albáncom, ktorí chcú len samostatné Kosovo s jasnou perspektívou spojenia s Albánsko. Teda Veľké Albánsko. Čakať, až budú lepšie podmienky - tak vyzerá postoj NATO ku Kosovu. Lepšie?

Ak Západ svojho času - keď šlo o pád Miloševiča - stavil celkom úspešne na vyčkávanie, dnes má čas zjavne proti sebe. Albánskemu radikálnemu živlu sa pod pokrievkou KFOR darilo zjavne dobre. Aj Macedónsko, krajina, ktorá si balkánske vojny 90. rokov odniesla obrovským prílevom albánskych utečencov, je režimom, ktorý potláča práva Albáncov. Aj tu im treba zaistiť autonómiu - tak ako v Kosove.

Pred desiatimi rokmi išlo o Veľké Srbsko. Dnes ktosi skúša Európu z Veľkého Albánska. Ako sa zachová NATO? Príde na pomoc, až začnú Albánci vyháňať z Tetova macedónsku menšinu? Nájde spôsob, ako dokončiť dielo, ktoré na Balkáne - a zvlášť aktívne v Kosove - začalo a za ktoré teda zodpovedá? Musíme dúfať, že áno.

BAŠA JAVŮRKOVÁ