Neviem si dať rady so štrnásťročnou dcérkou. Týka sa to voľby školy. Odmalička sníva o profesii veterinárky, preto sa rozhodla robiť prijímacie pohovory na gymnázium aj na strednú veterinárnu školu. Súhlasila som, lebo som sa bála, že na gymnázium je problém dostať sa, spraviť prijímačky. Lenže, prijali ju na obidve školy a, paradoxne, vznikol z toho snáď väčší problém, ako keby ju neprijali na žiadnu školu. Naša Lenka sa totiž veterinárnou školou veľmi nadchla. Okúzlili ju praktické predmety sľubujúce prax v zoo či vo veterinárnej ambulancii. Mne sa však zdá oveľa zmysluplnejšie gymnázium, navyše, hoci Lenka má k zvieratám naozaj vzťah, nie som si istá, či v štrnástich rokoch je natoľko zrelá, aby dokázala posúdiť takú vážnu vec, akou je budúce povolanie. Navyše som sa radila s priateľom, ktorý učí na veterine v Košiciach, a ten mi jednoznačne povedal, že so strednou školou má len malé šance pokračovať na vysokej. Vychovávajú tam vraj stredoškolské kádre, nemajú dosť chémie, biológie, aby študent mohol pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu. Vysvetľovala som to Lenke, ale nechce to pochopiť, stále plače, že jej bránime vo vysnívanom štúdiu. Neviem, čo mám robiť. Zo strednej školy je pravdepodobnosť stať sa veterinárkou veľmi malá. Navyše, čo ak jej záujem o zvieratá opadne a odborná škola sa ukáže ako slepá cesta? Ale mám aj strach, že záujem potrvá, no po gymnáziu sa na veterinu nedostane, a bude mi to vyčítať. Ako sa mám zachovať? Je štrnásťročné dieťa dostatočne zrelé, aby sa mohlo zodpovedne rozhodnúť? Je lepšie prinútiť ju ísť na gymnázium, keď som presvedčená, že je to škola, ktorá jej dáva do života oveľa väčšie šance? Jana

Milá Jana,

vaša dcéra stojí na dôležitej životnej križovatke a zdá sa, že je to pre ňu menší stres ako pre vás. Musím sa priznať, že po prečítaní vášho listu som nadobudla pocit, že výber školy je v tomto prípade omnoho viac váš problém než problém vašej Lenky.

Páči sa mi, že vám na jej budúcnosti tak záleží, veď tak to aj má vo fungujúcej rodine vyzerať. Podpora detí na životných križovatkách je dôležitá. Lenže, vieme rozlíšiť, kedy riešime svoje problémy a svoje túžby a kedy problémy našich ratolestí? A kedy je naozaj na mieste riešiť problémy našich detí? Nie je to náhodou aj tento prípad?

Vidím do toho naozaj len na základe informácii z vášho listu a dojem, ktorý z toho mám, je, že Lenka má vo všetkom jasno a ešte sa aj javí veľmi šikovná. O budúcnosť takto zorientovaného a vyspelého dieťaťa by som až také obavy nemala. Vysvetlím, prečo. Keď je niekto dostatočne šikovný, v dnešnej dobe, ak bude naozaj chcieť ísť na vysokú veterinu, určite si pri svojej cieľavedomosti nájde čas a priestor na prípravu na tie predmety, ktoré budú na strednej slabšie, ako napríklad vami spomínaná chémia. Ja som sa stretla s množstvom ľudí, ktorí volanie svojho vnútra po záujmoch poslúchli a prinieslo im to osoh. Ich cesta možno nebola priamočiara, ale bola jedinečná a bola ich. A hlavne s tým všetkým boli a sú spokojní. A to je hádam to najdôležitejšie. Ako životný príklad vám spomeniem zdravotné sestričky, z ktorých sa stali lekárky, alebo psychológov, ktorí boli pôvodne technici.

Takže, ak Lenkin záujem o zvieratká opadne, stále sa ešte je kam pohnúť, kam sa obrátiť. Nič nie je stratené, začne sa zaoberať tým, čo ju v tom čase bude nanovo inšpirovať a baviť a bude na nej, ako si zadováži potrebné znalosti. Všetko záleží od toho, koľko zodpovednosti chce sama niesť. Myslím si, že vašou úlohou v tomto prípade je poskytnúť informácie, ale nie navádzať. V tomto smere ste podnikli už asi všetky kroky. Zvážiť treba to presviedčanie. Keď sa jej nebude na gymnáziu dariť, lebo aj to sa môže stať, pokiaľ jej bude chýbať motivácia a inšpirácia a bude snívať o niečom, čo mohla mať, koho budete za to viniť? Samozrejme, otázka zodpovednosti je relativizovaná aj vekom, ale len vy viete, aká je vaša celková rodinná situácia, dokedy môže Lenka študovať, koľko ju vy môžete podporovať, aké alternatívy sama vidí a podobne. Niekedy možno stojí za to splniť si veľký sen, a potom sa pokojne vybrať iným smerom. Život býva často nepredvídateľný vo svojich konkrétnostiach. A hlavne, priamočiary život je možno príliš rýchly.