O novom albume známej českej worldmusicovej skupiny Čechomor Co se stalo nové: sme sa porozprávali s jej lídrom, spevákom a huslistom KARLOM HOLASOM.

Prečo vám vydanie nového albumu trvalo tak dlho?

Rozmýšľať nad ním sme začali už pred tromi rokmi. Chceli sme aj trochu počkať, lebo len vlani nám vyšlo DVD. Nemám totiž rád, keď sa albumy vydávajú rýchlo za sebou. Stáva sa potom z toho súťaž, niečo ako hokej.

Podľa akého kľúča ste vyberali piesne?

Nerobili sme tematický album, neplánovali sme zamerať sa len na balady či svadobné piesne. Riadili sme sa len podľa pocitu. Mnohé ľudovky sú si veľmi podobné, preto dávame pozor, aby sme nevybrali rovnaké. Možno, že sme len trochu neustrážili pomer medzi smutnými a veselými piesňami.

Čo pri pesničke môže zavážiť, aby ste si ju vybrali?

V prvom rade text - musí nás osloviť. Tiež sa snažíme vybrať také piesne, ktoré len málokto pozná, zriedka sa hrávajú a potom ich necháme žiť vlastným životom, dúfame, že si ich budú ľudia spievať.

V Čechách i na Slovensku vzniká stále viac a viac kapiel, ktoré sa venujú ľudovej hudbe. Myslíte si, že ste ich inšpirovali?

Asi sme tomu trochu pomohli, no dialo sa to už aj pred nami. Napríklad taký Jaroslav Hutka. Možno si to ani neuvedomoval, ale vytiahol Sušila a vniesol ho medzi ľudí.

Súhlasíte s tým, že ľudovky sa k nám vlastne neustále vracajú?

Niekedy to letí, niekedy nie, ale ľudia majú vždy potrebu ľudovky hrať. Pozrite sa na dnešný svet. V podstate je jednofarebný: všade rovnaký McDonald, Carrefour. Všade to vyzerá rovnako, v Prahe, Brne alebo vo Viedni. Naše pesničky sú z toho mála, čo v sebe nesie 'češstvo'.

Mnohé z ľudových piesní sú tragické a pritom sú prednesené s akousi ľahkosťou. Zdanlivo je v tom rozpor, ale hudobne to funguje. Prečo?

Nadhľad je potrebný, aj smrť patrí k životu. Prečo robiť z tragédie ešte väčšiu tragédiu? Mne sa to nepáči. Aj po pohrebe sa treba pozerať ďalej.

Prekáža vám teda patetickosť v súčasnej popmusic?

Áno, prekáža, ale záleží na názore. My hudbu robíme spontánne, vôbec nediskutujeme, aký budeme mať prejav. Spev musí znieť úplne prirodzene, aby tam nebolo ani veľa smiechu, ani sĺz. Ale keď spievam ‚Ej, uchnem', cítim, že to musím zarevať. Inak to nejde, nebola by to pravda.

Vedeli by ste z tohto albumu vybrať najvýnimočnejšiu pesničku?

Každá je pre nás malým objavom. Napríklad pesnička Co se stane nové je príbehom o vojakovi. Jej atmosféru pomohli vytvoriť samurajské bubny, ktoré Japonci používali vo vojne. A hral na nich Japonec Joji Hirota. Vravel nám, ako to prežíval: chvenie svojho tela vraj prenášal cez paličky na bubon. Tradície ich starých majstrov hovoria, že nástroj je hudobníkovou oporou, jeho pokračovaním. To nás nútilo uvažovať o hudbe trochu inak.

O čo írsky spevák Iarla Ó Lionáird?

Ľudia ho možno poznajú zo skupiny Afro-Celt Sound System. Spolu s ním sme rozmýšľali, ako dostať slovensko-moravskú baladu do trochu iných sfér. On si ju preložil do galčiny, ktorou dnes rozpráva asi tridsaťtisíc ľudí a skombinovali sme to s češtinou. Ani v jednom jazyku nie je text vypovedaný celý, ale oba národy jeho zmysel určite pochopia.

Na ľudových pesničkách sú zaujímavé aj otvorené konce. Prežili dodnes vďaka tomu?

Ale aj preto, že rozprávajú o nás. Keď sa Jojiho novinári pýtali, prečo on Japonec vystupuje s nejakou moravskou kapelou, odpovedal veľmi jednoducho: Všetci máme rovnakú DNA.

Váš predchádzajúci album Proměny produkoval Jaz Coleman, nový Ben Mandelson. Aký je medzi nimi rozdiel?

Obaja nám veľmi pomohli. S Jazom sme vytvorili projekt, ktorý podporil komorný orchester. Na novom albume sme si vystačili sami, pozvali sme si len zopár hostí. Potrebovali sme však niekoho, kto by sa na našu prácu pozeral s odstupom. Ben neurčoval, čo máme robiť, len ponúkal možnosti a navádzal nás. Bol presne tým, koho sme hľadali - mostom medzi tradíciou a súčasnosťou.

Na nový radový album Čechomoru sa čakalo štyri roky

Až štyri roky museli fanúšikovia tejto českomoravskej skupiny čakať na nový album. Kapela medzitým vydala rôzne nahrávky z koncertov, DVD a minulý rok dokonca aj svoje prvé radové platne (Dověčnosti,1990 a Medzi horami, 1996), keď si ešte hovorila Českomoravská hudební společnost.

Zo skupiny, ktorá vznikla ešte v roku 1988 ako folkové združenie, sa časom vyvinula terajšia podoba Čechomoru, ktorý patrí k najznámejším českým vyslancom štýlu world music vo svete.

Zlomovým albumom sa nakoniec stal symfonický projekt Proměny (2001), ktorý vznikol pod producentským dohľadom britského hudobníka Jaza Colemana, lídra slávnych Killing Joke. Skupinu spopularizoval český film Petra Zelenku Rok ďábla, v ktorom sprevádzala Jaromíra Nohavicu. Aktuálny album Co se stalo nové im produkoval Ben Mandelson, ktorý spolupracoval s Billym Braggom, Värttinä alebo Bobanom Markovičom.

Skupina Čechomor koncertovala v celej Európe, Severnej Amerike alebo v Rusku. Pred rokom sa novým členom kapely stal bubeník Roman Lomtadze. (peb)