"Nič z toho neprinesie uzmierenie? Krásna pravda. Žena, ktorú opustíme preto, lebo ideme do kina, starec, ktorého nikto nepočúva, smrť, ktorou sa nič nevykúpi, a potom na druhej strane všetko svetlo sveta. Čo sa stane, ak to všetko prijmeme? Ide o tri podobné a pritom odlišné osudy. Smrť pre všetkých, ale každému takú smrť, aká mu patrí. Napokon, slnko nám i tak vyhrieva kosti."
(Albert Camus: Rub a líce)
Odcudzenie sa svojej ľudskej podstate. Cudzinec vo vlastnom bytí. Už len obyčajné umývanie zubov je ľudským konaním, a preto sa dá o ňom uvažovať ako o akte ľudskosti. Odcudzenie vo vzťahoch k matke, priateľom, milenke, môže stratu ľudskosti definitívne zavŕšiť. Alebo moment hľadania, čo je vlastne ľudské, a čo je príčinou, že sme ľudskosť stratili. Neschopnosť akéhokoľvek citu, citová impotencia - to je hlavný problém hrdinu. Smrť je istota, dokončenie neschopnosti, bodka za hľadaním. Možno, že smrť je aj vykúpením pre prázdnotu tohto ľudského bytia.
Hlavný hrdina taký proste je. Ani piplanie sa v jeho detstve, v minulosti, by nevysvetlilo, prečo sa jeho pocity a myšlienky uberajú týmto smerom. Meursault je úradník, zlý syn, zlý milenec a vrah. Svet je podľa neho "absurdný" a on sa točí v jeho nezmyselnosti. Vysvetlenia niet - vlastne, aké vysvetlenie, keď niet citu, niet Boha a niet chuti žiť. Osamelosť ako údel ľudského bytia.
Albert Camus vykreslil Cudzinca ako prototyp prázdnoty ľudského bytia. Existencializmus ako filozofický smer odráža najmä svet po 2. svetovej vojne. Zmizli istoty, ktorých sa ľudstvo pridŕžalo dlhé stáročia. Všetko sa obnažilo a ostala len prázdnota. A malý alžírsky úradník je jej prototypom.
Camus sám nikdy nechcel, aby ho zaradili medzi existencialistov, ktorých vrcholným predstaviteľom bol Sartre. Nakoniec mal so svojím priateľom a spolupútnikom aj veľké rozpory. Ruské gulagy nemohol stráviť a pochopiť a neprijal Sartrove ospravedlnenie pre ne - že nový svet potrebuje obete. Dnes vieme, ako sa Sartre hlboko mýlil - Camus so svojou geniálnou intuíciou to vedel už vtedy.
Aj keď Camus dokázal odcudzenie fantasticky vysvetliť, celý jeho život je dôkazom pravého opaku. Román Mor je asociáciou vznikajúceho fašizmu a nacizmu a je najlepším dielom o nádeji a vykúpení. Camusova téza - život napriek všetkému - všetkému, čo tak dôkladne opísal - je hlavným mottom jeho všetkých kníh. Áno, stratili sme Boha, vieru, lásku a mnohí vlastne aj nádej, ale máme život.
Už Aristoteles uvažuje o živote ako o konečnom ajedinečnom, a preto ho odporúča vychutnať a prežiť do konca a sám je toho dôkazom. Camusova tvorba je ďalším dôkazom. Bola preňho odrazom ľudského bytia a aj jeho osobnou záchranou.
Zastavila ju až jeho tragická smrť a my sa už môžeme len znovu vracať k jeho dielam. K jeho drámam ako Caligula, filozofickým esejam Mýtus o Sizyfovi, Rub a líce, románu Šťastná smrť či úvahe Vzbúrený človek.
Román Cudzinec inšpiroval režiséra Viscontiniho k filmu z roku 1967, v ktorom má Marcello Mastroianni neopakovateľný pôvab prázdnoty, beznádeje, ale aj určitej tuposti. Jeho Meursault je iný ako Camusov. Camusov vlastne ani nemôže byť - opisovať myšlienky slovami Viscontini nechcel, a preto hrdinovo vnímanie sveta ukazujú len Mastroianniho gestá a výraz. Dielo je zaujímavé, ale bez knihy ťažko pochopiteľné.
V Camusovom diele sú majstrovsky opísané psychologické postupy hrdinu, predpokladá sa, že čiastočne ide o autobiografiu. Meursault svoj život opisuje slovami: "Žil som tak, ako som žil a bol by som mohol žiť aj inak. Urobil som toto, neurobil som tamto. Neurobil som to alebo ono, ale urobil som zas niečo iné. No a čo?"
Albert Camus dostal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1957. Na rozdiel od Sartra ju prijal a v ďakovnej reči spomenul svojho učiteľa, ktorý z alžírskeho proletárskeho chlapca svojou "láskavou rukou" vytvoril spisovateľa. Bol spisovateľom stredu dvadsiateho storočia, jeho tvorba však nesie takú silnú vnútornú noblesu, že v 21. storočí určite znovu a znovu osloví všetkých, ktorí oslovení chcú byť. Sila slova v jeho dokonalosti a sila viery, že žiť treba pre život sám - to je vlastne Camus.
Autor: ds