Ročne vydá asi 50 kníh, ktoré s komerciou nemajú nič spoločné. Kafka, Musil, Milosz, Kierkegaard, Schopenhauer, Berďajev, Wittgenstein, Jaspers, alebo Foucault sú mená, zvuk ktorých núti sčítaných ľudí zložiť klobúk dolu. Tie svoje si z hláv skladajú slovenskí aj maďarskí spisovatelia v Budapešti, pre ktorých sa stalo vecou prestíže ocitnúť sa práve v jeho bratislavskom vydavateľstve Kalligram. Spisovateľ, publicista, dramaturg a vydavateľ László Szigeti.

Vydavatelia tvrdia, že bez toho, aby uverejnili bestseller, nedokážu financovať kvalitné tituly. Ako ste sa doteraz bez toho zaobišli vy?
Pod pojmom trh sa rozumie všetko, kde sú peniaze, ale existuje aj istá sieť, poháňaná túžbou po kvalite, ktorá s ním nemá veľa spoločné. Pojem trh je dnes mystifikovaný až zbožštený, a v tomto zmysle na trhu ani nie sme. Nevydávame knihy v 10-tisícových nákladoch. Ročne vydáme 40 - 50 titulov v neporovnateľne nižších nákladoch. Od januára na Slovensku zanikla kopa malých nezávislých kníhkupectiev, a tie, ktoré zostali, len prežívajú. Nákupné kolosy prinášajú monopolizáciu - siete predaja kníh sa zmocnia jeden-dvaja distribútori, čím získajú určujúcu pozíciu voči vydavateľom. Keď budú zanikať malé nezávislé kníhkupectvá, ohrozí to kvalitu ponuky. Cieľom trhu je, aby ľudia konzumovali, a to čo najviac - o kvalitu nejde.

Ako z tohto pohľadu vidíte budúcnosť Kalligramu?
Biedne. Skoro každý rok mi napadne, že končím, a je načase uvedomiť si, že bojovať s veternými mlynmi je zbytočné. Vždy sa však objaví nejaký zaujímavý nápad, a ten mi dodá silu ísť ďalej. Nebude to veselý rozhovor. Hovorme radšej o láske! (Smiech.)

Tak povedzte o svojich láskach!
Ale no!... Je Ági a celá moja rodina. Milujem kávu. Kvalitné knihy a svoju prácu, ktorá vôbec nie je pokojná. Napríklad, tento rok sme vydali román Pétera Esterházyho Harmonia caelestis, ktorý číta celá Európa. V Nemecku ho predali viac ako 100-tisíc kusov, v ostatných kultúrne silných krajinách asi po 50-tisíc. U nás vyšiel v náklade 2-tisíc, ale od februárovej prezentácie sme predali len 118 kníh! Je to šokujúce.
Obchodníci by povedali, že nemáte správnu marketingovú stratégiu...
Vydávame kvalitné knihy - spoločenskú vedu, filozofiu, ale aj svetovú literatúru - ktoré musia byť dotované. Nemáme taký príjem, a už vôbec nie zisk, aby sme vedeli financovať aj marketing. A v našej verejnoprávnej televízii sa považuje za inzerciu čo len vysloviť meno kvalitného spisovateľa alebo názov knihy, čo je absolútne hlúpy postoj k zákonu o reklame, lebo škodí celej spoločnosti. Tento postoj hovorí len o tom, že tí, čo o tom rozhodujú, nevedia, o čom je reč. Nedokážu odlíšiť konzumnú kultúru od vysokej, ktorú vo všetkých vyspelejších krajinách podporujú verejnoprávne médiá a kvalitná tlač. Všetky seriózne denníky v západnej Európe majú víkendové čísla, kde má kultúra a intelektuálna reflexia najväčší priestor. U nás v médiách zvíťazil tupý, nepremyslený postoj ku kultúre.

Ste človek, ktorý sa dobre pozná s ľuďmi, čo sú dnes vo vláde...
Čo to je, poznať sa s ľuďmi? Poznať dobre hoci jediného človeka je umenie.
Napríklad Rudolf Chmel je váš dobrý priateľ.
Teraz už bývalý minister kultúry Rudolf Chmel a môj dobrý priateľ má podobné názory na apatiu, ktorá tu vládne voči kultúre a vzdelaniu, ako ja.
Chmelovi mnohí vyčítajú, že nevyužil pozíciu, v ktorej sa ocitol, v prospech kultúry, a tváril sa ako obeť ľahostajného zvyšku vlády.
Minister, ktorý nemá za sebou podporu vlastnej strany, nemôže konať a nemôže dosiahnuť v rozpočte takmer nič. Toto pravidlo v politike kruto funguje. Rudolf Chmel nemal podporu u pána Ruska.

Dá sa preto tvrdiť, že intelektuál väčšinou neobstojí v mocenskej pozícii?
Intelektuál nie je na to, aby zvládal mocenskú pozíciu. Rudolfovi Chmelovi sľúbili podporu, a tak ho na túto funkciu nahovorili. Napriek všetkému dosiahol dosť, lebo protichodné hodnotové línie sa vďaka nemu na pôde ministerstva zmierili. Slovenskú kultúru vnímal ako celok bez ohľadu na to, či produkt odzrkadľoval liberálnu, kresťansko-konzervatívnu, alebo ľavicovú duchovnosť. A nebola náhoda, že po roku 1989 intelektuáli v politike vydržali len 3 - 4 roky. Výnimkami sa stali iba Václav Havel a Árpád Göncz, ktorí však nezostali na straníckej pôde - boli prezidentmi. Musím súhlasiť s Milanom Kunderom, keď hovorí, že intelektuál, ktorý zoberie na seba politickú moc, už nie je intelektuálom.

Ak politika patrí politikom, kde sa dá vystopovať zodpovednosť intelektuálnych elít za spoločnosť?
Pýtate sa ma stále na politiku a nie na kultúru.

Prečo nie, veď aj vy ste boli politik.
Nebol som nikdy profesionálny politik, spolu so svojimi priateľmi som bol pri politike, a to od novembra '89 do prvých slobodných volieb. Potom som z politického diania odišiel. Videl som ho zvnútra a zblízka, a rozhodol som sa, že stačilo. To neznamená, že ma politika prestala zaujímať, veď má takú moc, akú nikdy v histórii nemala. Určuje mi život, chce určovať hodnotové trendy našich rodín, a aj to, akú podporu dostanú a v akej mentálnej pozícii sa ocitnú moji synovia, ktorí teraz študujú - Bálint právo a Gergely ekonómiu.

Ostali ste teda človekom kultúry. Akú pozíciu má dnes na Slovensku?
V 20. storočí mala veľmi silné momenty. Práve na pôde kultúry sa vyslovil odpor celej spoločnosti proti komunistickému režimu a neskôr proti mečiarizmu. V tejto chvíli je však kultúra v bezradnom stave. Stratila nepriateľa, nevie, proti čomu sa má búriť. A nepokúša sa vidieť, v čom je spor dnešného Slovenska. Ten spor sa odohráva na poli hodnotovej orientácie - či budeme mať skorumpovaný, alebo transparentný, demokratický, alebo autoritatívny štát, či jeho hodnotou sú ľudské práva a do akej miery. Či bude štát občiansky, alebo opatrovateľský. Či to bude krajina vzdelancov, alebo ozembuchov. Tieto rozpory nedokáže naša kultúra zviditeľniť. Je to problém všetkých stredoeurópskych krajín, ale poľská či maďarská kultúra sa tým sporom zaoberá oveľa intenzívnejšie.

Máte na mysli boj o priority, ktoré rozdeľujú spoločnosť na konzervatívnu, liberálnu a ľavicovú časť?
Mám na mysli neviditeľný, ale veľmi tvrdý boj o priority. Naša spoločnosť si bude musieť napokon vybrať. Aj kultúra. Napríklad, čo si môžeme v kultúrnej spoločnosti povedať a čo nie. Slota môže verejne nadávať na Maďarov, Rómov či Židov, a nikdy mu to nepoškodí. Je tragické, že práve toto sa považuje za folklór. Slová sú nebezpečné zbrane, v komunikácii spoločnosti sú ako dotyky v láske, ktoré môžu byť aj veľmi nebezpečné, keď sú hrubé. Svet sa zvulgarizoval a bude sa vulgarizovať do tej miery, do akej bude ustupovať kultúra a kultúrnosť.

Aj keď sú politici bezradní, neobrátia sa za radou na intelektuálov?
Prečo sa stále vraciate k intelektuálom? V tejto chvíli nie sme pre spoločnosť ani pre politikov zaujímaví. V popredí je smotánka - bankári, manažéri, športovci, SuperStar.

Tak hovorme o bankároch.
Pozrite sa, kto dnes stavia katedrály. Sú to bankári. Dnešné katedrály sú finančné paláce a bizniscentrá. Beriem to ako realitu, pokúšam sa ju pochopiť a doviesť bankárov k tomu, aby podporili naše vydavateľské aktivity. Priznám sa, veľmi mi to nejde.

Keď ste preberali Visegrádsku cenu, povedali ste, že žijeme v spoločnosti, v ktorej z nás kultúra padá ako šaty pri šťastnom milovaní...
Je to citát od môjho obľúbeného básnika Attilu Józsefa. Cez túto ľubostnú metaforu nazerám na dnešný drsný svet. Dnes má 70 percent mladých ľudí v strednej Európe problémy s analyzovaním písaného textu, znamená to teda, že majú problémy s čítaním. Je tu nová technológia komunikácie, ktorá sa posunula smerom k obrazu. A je tu internet. Neviem, čo to civilizačne robí s ľudským mozgom - denne sa mihá pred našimi očami asi štyridsaťtisíc obrazov, z nich si zapamätáme pravdepodobne veľmi málo ale keď si niečo prečítame, zapamätáme si obsah, čo má na človeka obrovský vplyv. Na Slovensku sa však číta veľmi málo.

V Maďarsku sa číta viac?
Viac ako tu, ale vývojový trend je podobný. Nedávno tam spustili knižný projekt BBC Veľká kniha, v ktorom sa cez masové hlasovanie určí najlepší pôvodný román a preklad románu. Už sú vyhlásené prvé stovky, a z výsledkov som veľmi sklamaný. O tretine z nich o 20 rokov vôbec nebudeme hovoriť. Čakal som viac mien svetovej kvality... Niečo sa zmenilo. Môj starší syn Bálint, číta rád, ale mladší má radšej internet a počítače. V našej rodine nie je žiadna diktatúra, kultúra sa nedá nanucovať.
(Rozhovor prerušilo zvonenie telefónu. Árpád Göncz pozýva Lászlóa Szigetiho do svojho pravidelného diskusného klubu Modrý salónik do Budapešti.)

Aká bude téma diskusie?
Tvárou v tvár Kádárovmu obdobiu. Niečo pre intelektuálov. Politici sa nezaujímajú o diktatúru. Rád by som zažil spoločenský diskurz aj o husákovskom období, ale nie v Budapešti. To je jeden z nevyrovnaných slovenských deficitov- aj preto naša kultúra nevie dať odpovede na to, aké máme mať priority.

Myslíte, že politici sa nezaujímajú o dikatúru preto, lebo ju dokážu pochopiť?
Ani jeden diktátor sa ešte nikdy nepriznal, že je diktátorom. Ani Kádár, ani Husák. Myslia si, že to, čo robia, robia v mene národa. Franco, Lukašenko alebo Mečiar sa nepriznali k tomu, že sa správali diktátorsky. To musí rozoznať verejnosť. A verejnosti na to slúži jej kultúra, ktorej pozícia je však veľmi slabá.

Hovorili ste však, že kultúra sa raz k týmto veciam aj tak bude musieť vyjadriť.
Iste, musí sa vyjadriť k husákovskému obdobiu, k päťdesiatym rokom, a slovenskému štátu, ale aj hlbšie - k estetickým a morálnym kánonom, v ktorých naše správanie korení. Nemci a Maďari už analyzujú pôvod antisemitizmu vo vlastnej národnej kultúre. Česi s tým práve začínajú, napríklad aj cez Boženu Němcovú. Niektorí maďarskí romantici, ktorí boli pre maďarských školákov po generácie morálne vzory, okrem iného burcovali proti Židom a proti všetkým menšinám, ktoré žili v Uhorsku. Čakám na analýzu toho, ako hlboko siaha antisemitizmus na Slovensku - v slovenskom romantizme, v náboženskej literatúre. Prečo sa v modernom slovenskom myslení usadili tieto uhorské vzorce nenávisti proti všetkým menšinám? Vyzerá, že my Maďari sme boli dobrí učitelia, no bumerang sa vrátil. Cítim to už aj doma v Dunajskej Strede.

Aj tieto dlhy národných kultúr majú do činenia s vašou dušou?
Iste, majú silný vplyv dokonca aj na intimitu mojej samoty. Totiž, len v samote sa viem vyrovnať s najťažšími dilemami. V intimite samoty sa blížite k uvedomovaniu si toho, že ste človek - môžete urobiť čokoľvek nekultúrne, lenže neurobíte to, lebo chcete zostať človekom. Bez tohto zážitku zodpovednosti k sebe neprídeme na to, či sme ľudia. Keď vidím reality šou - odhalenie intimity - vidím len vyzliekanie sa z kultúry. Je to smutné, že sa to môže dostať na obrazovku, že preberáme práve tento model verejnej komunikácie. Ako môžem čakať, že ľudia, ktorí sa na to dívajú, sa zachovajú zodpovedne pri voľbách?

Čo sa pre takých ľudí stane duševnou potravou?
Ak si pozriete vysielanie televízie, rýchlo zistíte, že deň čo deň sa na vás rútia vraždy, letia guľky a facky. A televízia to vôbec nedokáže vyrovnávať naplnením túžby človeka po nežnosti. Súvisí to s kapitalistickým trendom, že jedinec sa musí starať o seba sám. V tejto myšlienke nie je žiadna solidarita. Je v nej drsnosť darwinizmu: si sám, a buď si zabezpečíš život a prežiješ svoj čas na zemi, alebo svoj život preživoríš. Pre modernú civilizáciu, v ktorej žijú miliardy, bude pojem solidarity určujúci. Nekultúrny človek nedokáže byť solidárny, svoju agresivitu si vždy ospravedlní tým, že ide o prežitie. Dodnes neviem prísť na dôvody, ktoré v konečnom dôsledku vedú k popretiu dôstojnosti človeka.

Je toto dôvod odkresťančovania, o ktorom sa tvrdí, že v Európe postupuje?
Som ateista, a preto to až tak necítim. Ctím si kresťanské hodnoty, bez nich by nebolo Európy, no priznám sa, za svojich päťdesiat rokov som neprišiel na to, ktorého Boha si vybrať. Čo je Boh? Pre mňa je to metafora dobra, ale v jeho mene, v mene viery a kultúry, sa v dejinách strašne veľa vraždilo. Človek pravdepodobne vraždí rád a médiá tejto záľube slúžia. V novembri 1989 sme volili medzi nekultúrnou diktatúrou a kultúrnou demokraciou, ale to, že demokracia vytvorí diktatúru médií a politikov, diktatúru antikulturalizmu, o tom sme netušili.

Ako si s tým majú poradiť občania?
Každý občan si to musí riešiť sám v sebe... Najsilnejšie občianske iniciatívy boli v posledných štyroch rokoch zatlačené do kúta napriek tomu, že Mečiara v roku 1998 nevytlačili zo scény moci politické strany, ale práve tieto občianske iniciatívy. Čo majú teda v tejto chvíli robiť? Veď každá demokratická krajina potrebuje občiansku kontrolu, no nie platenú cieľavedome západnými alebo domácimi politickými štruktúrami, ale podporovanú občanmi prostredníctvom zákonných mechanizmov. Ak je dnes na slovenskej politickej scéne v niečom konsenzus, tak v tom, že politická scéna z týchto ľudí urobila donkichotov, bezmocných hľadačov pravdy. Priznajme si, že ich moc už nie je havlovská moc bezmocných, len bezmoc bezmocných.

Don Quijote vyznáva aj ušľachtilosť optimizmu. Je dnes ešte optimizmus oprávnený?
Don Quijote vždy ide do vopred prehraného boja. Bohužiaľ, musím byť optimista. Mám dvoch synov na slovenských univerzitách.

Prečo bohužiaľ?
Kedysi, ešte pred komunizmom, všade v strednej Európe existovali veľké súkromné firmy a domáci kapitál spolu so štátom živil národnú kultúru. Dnes štát podporuje kultúru z akejsi nutnosti a súčasné globálne firmy, ktoré sa usadili v tomto priestore, nemajú prirodzený záujem na tom, aby ju podporili. Nežijú s našou kultúrou, žijú na vlastných honosných recepciách, pozývajú si tam našu smotánku. Dokonca zákon o dvoch percentách z daní používajú na podporu vlastných nadácií, všetko zhŕňajú k sebe. Peniaze, ktoré by mohli slúžiť na podporu našich občianskych združení a kultúrnych aktivít, dávajú vlastne sebe, a nie nezávislým nadáciám, ktoré by mohli kontrolovať moc. Samozrejme, že čosi pre kultúru robia, ale som presvedčený, že sú to pre nich iba odrobinky. Domáci kapitál je, bohužiaľ, vo svojej väčšine voči kultúre apatický. Vzťah k podpore kultúry sa strašne zdeformoval.

Nemýli sa spoločnosť v modernom ponímaní slobody?
Sloboda je základný pocit ľudskej duše, ťažko by bez nej existovala. Za komunizmu som išiel až tak ďaleko, že som dokázal sám seba presvedčiť, že do istej miery som slobodný. Bol to sebaklam, ale takto sa klamala väčšina spoločnosti. A ja už ďalej nechcem klamať, žijem v slobode a v demokracii a mal by som sa vyrovnať nielen s minulosťou, ale aj s charakterom súčasnej slobody. Kým však nebudeme mať odvahu pomenovať kódy, v ktorých korení súčasnosť, dovtedy nebudeme schopní určiť podobu našej súčasnej slobody, jej deficity a lapsusy. Dovtedy budú krajinu ovládať nepísané spoločenské zmluvy a ja by som bol rád, keby vládli zmluvy písané a viditeľné.

Pri preberaní ceny ste spomínali aj Milana Kunderu. Viete, prečo ignoruje českých vydavateľov?
Dielo zveril svojmu priateľovi Milanovi Uhdemu a jeho vydavateľstvu Atlantis. Kunderove nové eseje napokon vychádzajú v časopise Host. Je to typický Stredoeurópan, s očividným prvkom urazenosti voči českej spoločnosti. V našom regióne sa každý urazí a ľutuje sa. Urazenosť, typická pre detský vek, je náš spoločný stredoeurópsky syndróm. Je to prejav spoločností, ktoré ešte nie sú celkom zrelé. Urážlivosť je výrazným príznakom aj dnešnej slovenskej a maďarskej kultúry. Aj Witold Gombrowicz bol urazený na Poliakov, Sándor Márai na Maďarov, velikáni majú na to právo. Politici nie. Keď sa na urazeného hrá politik, koná iracionálne, a tým automaticky škodí štátu. Tento typ urazenosti sa dá liečiť len vzdelaním.

V čom je maďarské vzdelávanie odlišné od nášho?
V jednom z prieskumov sú v prvej päťstovke najkvalitnejších univerzít sveta tri maďarské, iba jedna česká - Karlova univerzita, dve poľské, a ani jedna slovenská. Kultúra a vzdelanie mali podľa mňa v Maďarsku vždy lepšiu pozíciu ako na Slovensku. Súvisí to s tým, že Maďari rovnako ako Poliaci nosili v sebe isté hegemonistické ambície, a keďže neboli schopní naplniť ich ekonomicky ani vojensky, pokúšali sa uskutočňovať ich cez kultúru a vzdelanie. Takéto ambície Slováci nikdy v sebe nemali, veď nemali štát, a tak ani nemohli mobilizovať dopyt po kultúre. Slováci vnímali kultúru ako kolektívny nástroj na prežitie. Aj odtiaľto môže prameniť nízka sebadôvera a neschopnosť slovenských kultúrnych elít artikulovať dnešné dilemy našej spoločnosti a ľudskej existencie. A pramení odtiaľ napríklad aj vzťah slovenských elektronických médií k vlastnej kultúre.

V čom sa maďarské médiá správajú inak ako slovenské?
Napríklad: v maďarskej verejnoprávnej televízii sa rozhodli, že dajú kultúre väčší priestor a celý druhý program od šiestej večer do jednej v noci je venovaný kultúre. Sú to živé vstupy na rôzne koncerty, do galérií, na festivaly, literárne a umelecké stretnutia, rozhovory s tvorcami a kritikmi. Veľa sa diskutuje aj o štátnej podpore kultúry. Do tohto programu sa komerčná kultúra nemá šancu dostať. Ale predpokladom toho je, že redaktori majú vzdelanie a vkus. A debata sa neťahá donekonečna ako štrúdľa, celé to nesmie presiahnuť hodinu. Myslíte si, že takýto program je možný aj v slovenskej verejnoprávnej televízii?

Ste skeptik a ateista, ale vaše aktivity akoby vychádzali z opačného životného pocitu. Čo je to, v čo veríte?
Nie som presvedčený skeptik, som optimista z núdze a hoci nie som monoteista, mojím Bohom je humanizmus. Verím láske a priateľstvu, mojim deťom, ľudským inštinktom v africkom zmysle primitívnych hodnôt, kde základnou hodnotou vzťahov je dotyk. Neviem bez dotykov žiť a nedokážem sa zamilovať do stroja. Milujem rozhovor, rád počúvam ľudí. Iba človek rozpráva, a preto jazyk je pre mňa základnou hodnotou. Len človek číta, preto som sa stal vydavateľom. Ale metajazyk je ešte dôležitejší. Dotknúť sa niekoho je viac, ako povedať „láska moja". Na tieto zásadné hodnoty v modernej spoločnosti zaútočila všeobecná agresivita.

Autor: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ