Erika Fischerová-Lichteová je jednou z najrešpektovanejších osobností súčasnej európskej teatrológie. Od roku 1996 je profesorkou na Freie Universität Berlín, pohostinsky prednáša na univerzitách v Európe, Amerike aj v Ázii. Päť rokov bola predsedníčkou Medzinárodnej federácie divadelného výskumu (IFTR), je členkou mnohých vedeckých a kultúrnych rád a spoločností. FOTO - DGNovinári pískali, keď sa premietal nový film mexického režiséra Carlosa Reygada Batalla en el Cielo (Bitka v nebi). Je v ňom veľa násilia a veľa sexu. A najmä ten sex prekážal, lebo bol nakrútený priveľmi naturalisticky. "Svet zrejme nečaká na film, ktorý ukazuje dvoch obéznych Mexičanov," povedal režisér na tlačovej konferencii po festivalovej premiére. "Väčšina ľudí sa však podobá viac na nich ako na krásnych ľudí z reklám." Hlavné úlohy v jeho filme dostali amatéri, ktorí doteraz nemali žiadne herecké skúsenosti - Anapola Mushkadiz a Marcos Hernandez.
Spornú scénu z úvodu filmu nepovažuje Reygadas ani za pornografiu, ani za samoúčelnú, čistú a tvrdú sexuálnu scénu: "Moji hrdinovia sa milujú, a pritom sa niečo deje. Je v tom výpoveď o tom, ako medzi sebou vo chvíli, keď sa im nepodaril plánovaný únos dieťaťa, komunikujú."
Carlos Reygadas má rád dlhé zábery, v ktorých vidno nahé, a zväčša nehybné ľudské telo. "Cez telo možno prísť k hlbšiemu poznaniu ako cez hlas. Pri rozprávaní majú ľudia na sebe masky, v istom zmysle sú stále hercami, ale telo je objektívne. Myslím si, že v tomto filme sú obe telá krásne."
Nepriaznivé reakcie novinárov sa ho veľmi nedotkli, festivalovú súťaž príliš vážne neberie: "Neprišli sme vyhrať, nie sme na olympiáde. Tento film vznikol z vnútornej potreby, citlivosti, zo srdca."
(kk, tasr)
Na Slovensko prišla minulý týždeň, aby na divadelnom festivale Nová dráma predstavila preklad svojej knihy s názvom Dejiny drámy a urobila prednášku. Významná nemecká teatrologička ERIKA FISCHEROVÁ-LICHTEOVÁ rozprávala v plnej sále Slovenského národného múzea v Bratislave a vzápätí si našla aj pár minút na rozhovor pre denník SME.
Nedávno ste dokončili druhú fázu projektu Estetika performatívnosti. Čo sa skrýva za týmto názvom?
"Pýtali sme sa, či vôbec môžeme hovoriť a rozmýšľať tradičným spôsobom o súčasnom umení: v centre zaužívanej estetiky je totiž pojem dielo. Dielo je niečo, čo je materiálne uchopiteľné, čo si môžete znova pozrieť, nanovo to interpretovať, nanovo zažiť. Ibaže keď sledujete súčasných umelcov, zisťujete, že sa menej zaujímajú o diela, ale viac vytvárajú zážitky."
Napríklad?
"Takým zážitkom je napríklad čítanie básní s hudbou, nesmieme zabudnúť ani na výtvarné umenie, z ktorého sa vyčlenili performance. Ako môžeme týmto zážitkom prísť na stopu? Keď sa skončia, ostávajú po nich iba spomienky. Preto musíme vymyslieť nové nástroje na to, ako sa s tým vyrovnať."
Dlho sa zaoberáte fenoménom teatrálnosti. Kde všade ho možno nájsť?
"Nielen v rôznych rituáloch, ceremóniách, športe, ale aj v bežnom živote. Neuveriteľne teatrálna je sebaprezentácia politikov. Sociológovia i historici upozorňujú, že už v 12. storočí si cisár a pápež pred stretnutím dopredu posielali poslov, aby dohodli všetky jednotlivé gestá, ktoré každý z nich môže a smie urobiť. Takže keď cisár odrazu pokľakol pred pápežom, čo vyzeralo ako jeho momentálna zanietenosť, bolo to dopredu dohodnuté, inscenované, čiže absolútne divadlo."
Nemecko má silnú tradíciu sociálneho divadla. Ako sa na ňu dnes pozeráte vy?
"Dnes sa kultúrne stáva politickým. Žijeme v kultúre, ktorej vládnu nové médiá: televízory, video, počítače v ohromnej miere určujú náš všedný deň a vnímanie. Divadlo má čosi špecifické: vzájomnú prítomnosť hercov a divákov. Tvoria ho dve skupiny ľudí, ktorí sú prítomní a zhromaždili sa, aby sa počas predstavenia podelili o časť života. Tvorcovia sa stále pokúšajú nájsť spôsob, ako dosiahnuť, aby sa medzi tými dvoma skupinami niečo udialo. Už to je v totálnej medializácii našej spoločnosti politické. Človek nesedí pred televízorom, ale ide tam, kde ho niekto vyzýva, aby mu nejakým spôsobom odpovedal."
O čo sa zaujímajú vaši dnešní študenti na Freie Universität Berlin?
"Orientujú sa prevažne na súčasné divadlo, menej na divadelnú históriu. Aj v nej ich časom niečo zaujme. Myslím si, že dejiny nemôžete skúmať bez znalosti súčasného divadla a naopak, súčasné divadlo nemôžete pochopiť bez znalosti histórie: a oboje bez schopnosti teoreticky myslieť."
Učíte aj študentov z postkomunistických krajín. Akí sú?
"Obdivujem ich jazykovú zdatnosť, hovoria skvelou nemčinou a píšu po nemecky lepšie ako mnohí nemeckí študenti. Obdivujem aj ich ohromnú usilovnosť a energiu, ktorú vkladajú do štúdia."
Majú aj s niečím problémy?
"Naše štúdium vychádza z toho, že treba svoju samostatnú prácu a vlastné myšlienky ofenzívne obhájiť dobrými argumentmi v otvorenej diskusii. Študenti z postkomunistických krajín sú naučení učiteľovi pozorne načúvať a opakovať to, čo povedal. Keď však pochopia, že o to nejde, sú skvelí, prichádzajú s vlastnými myšlienkami a majú vynikajúce výsledky. Je radosť s nimi pracovať."
Autor: Anna Grusková (Autorka je divadelná teoretička a publicistka)
