2. V poslednom čase vzniklo viacero súťaží, prezentácií a iných podujatí, čo zintenzívnilo tzv. literárnu prevádzku. Prináša to adekvátnu pomoc pôvodnej tvorbe, alebo je to len dôsledok medializácie kultúrnej scény?
3. Ktorí autori súčasnej slovenskej poézie a prózy sú pre vás najzaujímavejší a prečo?
Rado Olos (1970)
Roger Krowiak (s kolektívom spoluautorov).
1.Spisovateľský stav mal vtedy (na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia) určitú vážnosť, možno aj preto, že v povedomí existovalo čosi ako zakázaní autori a, samozrejme, aj preto, že knihy - a nielen tie zakázané - boli vyhľadávaným priestorom myšlienkovej slobody. Knihami sa viac žilo, a preto aj k spisovateľom mali ľudia vytvorený konkrétnejší vzťah.
Dnes sú slovenskí autori menšinový žáner, vytesnený novými "médiami", ale aj hodnotami. Dôležité je, že pre tú menšinu niektorí z nich stále veľa znamenajú. Pre väčšinu sú však podozriví: ako to, že nie sú známi, úspešní, bohatí, dobre vyzerajúci, keď sú takí múdri? Prečo nie sú častejšie v reláciách o varení?
Mne naivnému sa však viac páči, keď okolo knihy, autora či textu vznikne čosi ako spontánny kult, bez všetkého toho marketingového haraburdia. Bodaj by ešte existovalo niečo, čo sa predáva samo!
2.Určite je to prirodzené, ale či to adekvátne pomohlo, neviem. Čo ak duch súťaživosti vyplašil introvertné hlboké duše, a tie si teraz myslia, že literatúra nie je nič pre nich? Na druhej strane, mnohí iba vďaka zintenzívneniu tejto prevádzky objavili v sebe talent - aj keď pre druhých možno zostáva stále skrytý. Pôvodnej tvorbe tieto aktivity najviac pomôžu tým, že prebúdzajú jej publikum. Alebo uškodia, keď publikum ľutuje, že sa zobudilo.
3.Nemôžem si pomôcť, stále sú to Sloboda a Pišťanek. Sloboda kvôli ťažko napodobniteľnému mixu rozumu a citu, Pišťanek pre svoje štylistické figúry a iróniu.
Pavol Rankov (1964)
S odstupom času, My a oni / Oni a my, V tesnej blízkosti.
1.Myslím, že v polovici deväťdesiatych rokov bola celá naša spoločnosť politicky veľmi polarizovaná, čo sa prenieslo aj do literatúry. Autori sa delili podľa vzťahu k Mečiarovi a patrilo sa svoj odpor alebo súhlas dať aj nejakým spôsobom verejne najavo. Dnes sa už politické názory stali súkromnou vecou. Myslím, že z tohto pohľadu je postavenie spisovateľa v súčasnosti slobodnejšie, už sa od neho neočakáva mimoliterárna nadpráca.
Druhá vec, ktorá ovplyvňuje postavenie spisovateľa, je stav knižného trhu. Pred desiatimi rokmi bolo ešte mnoho vydavateľstiev, ktoré vydali dve-tri knihy a navždy zmizli zo scény. Dnes je situácia oveľa stabilizovanejšia. A navyše aj takzvané komerčné vydavateľstvá produkujú v súčasnosti dosť kvalitných zahraničných a občas aj pôvodných titulov.
Podstatne sa však zhoršilo postavenie debutantov. V prvej polovici deväťdesiatych rokov ich vydavatelia doslova vyhľadávali, chceli vydávať nové mená. V súčasnosti je vstup autora na literárnu scénu oveľa komplikovanejší, vydavatelia sú totiž voči debutantom mimoriadne ostražití.
2.Literárne podujatia sú dôsledok medializácie kultúrneho života, ale práve preto sú pre literatúru dôležité. Sú nástrojom na upútanie pozornosti sponzorov a verejnosti - a o to práve ide. Bez ich peňazí literatúra na Slovensku nemá šancu prežiť. V dnešnej dobe má nárok na existenciu len to, čo prešlo médiami, takže čím viac kníh a spisovateľov je v televízii a rádiu, tým lepšie. Napokon, aj táto anketa SME bude v konečnom dôsledku službou literatúre.
3.Nadviažem na predchádzajúcu otázku o vplyve literárnych podujatí na literárnu tvorbu. Pred desaťročím Koloman Kertész Bagala vycítil, že poviedka sa stala silnou stránkou súčasnej slovenskej literatúry, a prišiel so svojou literárnou súťažou. Táto súťaž podnietila - či prinajmenšom medializovala - ďalší rozvoj poviedkovej tvorby. Dnes je poviedka kráľovským žánrom slovenskej literatúry, je pestrá a rôznorodá. Myslím, že každý čitateľ si v slovenskej poviedke môže nájsť tú svoju "šálku kávy" - Ballovo psychologizovanie, Horváthove paródie alebo Krištúfkove vizuálne efekty. Nesmieme zabudnúť ani na Klimáčkove absurdné novely a mystiku dnes už nežijúceho Vaša Pankovčína.
Ja osobne si veľa sľubujem aj od mladších autorov, ako sú Jana Beňová či Peter Getting.
V slovenskej literatúre začína chýbať veľký román. Napríklad taký, ktorý by očami súčasníka popisoval zaujímavý život zaujímavého človeka v nedávnej histórii, teda predovšetkým v rokoch deväťdesiatych, ale aj v priebehu celého minulého storočia. Veď osud slovenského národa v dvadsiatom storočí je sám osebe strhujúcim románom, stačí ho len napísať.
Stanislav Rakús (1940)
Žobráci, Mačacia krajina, Pieseň o studničnej vode, Temporálne poznámky, Nenapísaný román.
1.Do literatúry som vstupoval časopisecky koncom šesťdesiatych rokov, na rozhraní času eufórie a agresie. Postavenie a rolu spisovateľa vnímam stále rovnako: jeho úlohou je pokúsiť sa umiestniť všetky štruktúrne zložky textu tam, kam patria. Opticky sa zdá, že literatúra mala v minulosti širší záber ako dnes.
Myslím si, že to tak nebolo, lebo permanentným znakom estetickej komunikácie je menšinovosť, vyplývajúca z neveľkého počtu múzických čitateľov dotvárajúcich text do podoby diela. Taký či onaký ruch okolo literatúry možno z tohto pohľadu chápať ako vonkajškový a umelý.
2.S literatúrou sa spájajú rozličné druhy medializácie. Svojím spôsobom k nim patrí aj to, že umelecký text je predmetom vyučovania, kritiky a interpretácie. Na všetkých týchto úrovniach môže literatúre a jej čitateľom pomôcť iba kvalitná, diferencujúca, nekomerčne orientovaná recepcia. Jedným z najdôležitejších činiteľov pre fungovanie literatúry v dnešnom svete je aj priaznivá časopisecká a vydavateľská situácia. V tomto smere zohráva u nás už niekoľko rokov významnú úlohu - najmä pre začínajúcu a mladú literatúru - Koloman Kertész Bagala a jeho poviedková súťaž.
3.Je ich dosť na to, aby nehrozilo, že pri vymenúvaní na niekoho zabudnem, a preto sa radšej konkrétnej enumerácii vyhnem.
Monika Kompaníková (1979)
Miesto pre samotu.
1.V momente, ako sa autor textu alebo knihy stáva živým človekom, ktorého viac-menej poznám, nielen to, ako vyzerá, ale aj to, ako sa vyjadruje, ako premýšľa, ako sa správa, neviem už jeho knihu čítať odosobnene a posudzovať objektívne, mám ho stále pred očami a jeho osobu si spájam nechtiac s jeho postavami. Keď čítam napríklad Paľa Rankova, čítam ich jeho hlasom, lebo Rankov má taký zvláštny prejav a neviem si ten jeho hlas odmyslieť.
Fakt, že slovenských autorov, ktorých čítam, aj poznám, možno trochu ochudobňuje môj čitateľský zážitok z ich textov a priznám sa, čítam viac mne známych autorov ako tých, ktorých nepoznám, no o to viac sú ich texty pre mňa zaujímavejšie, vedia ma viac vtiahnuť. A viem si predstaviť, ako čítajú moji známi moje texty, viem, ako v nich hľadajú súvislosti a sami sa objavujú v niektorých postavách a pozerajú na mňa trochu podozrievavo.
V každom prípade spisovateľ už pre mňa nie je len menom, ktoré sa spolu s dátumom a miestom narodenia musím naučiť na maturity, ani to nie je bytosť s husím brkom a zakaleným pohľadom, spisovateľ je normálny človek, väčšinou pracujúci, má rodinu, deti, chodí ráno električkou a píše na počítači alebo používa notebook. Nepíše vždy preto, že by umrel, keby sa nevypísal, jednoducho ho to baví, robí to dobre, niekedy ho to dokonca živí.
2.Literárne súťaže, ankety a ceny určite pomáhajú propagácii domácej pôvodnej tvorby, neviem, či tá pomoc je adekvátna stavu, no aj malá pomoc je pomoc. Kultúra v médiách dostáva minimálny priestor - v každom denníku sú minimálne 2-3 strany športu každý deň a jedna strana kultúry tri-štyrikrát týždenne - a domáca scéna ešte menej. Vydavatelia, kurátori alebo autori už dávno pochopili, že bez toho, aby sa ich meno objavovalo pravidelne v médiách, upadnú do zabudnutia a ich knižky, obrazy alebo filmy, nech sú akékoľvek dobré, sa dostanú len k veľmi malému množstvu ľudí, ktorí by si ich možno radi pozreli, keby o nich vedeli. Je to prirodzené a nečudujem sa, že je to tak. Dnes, čo nie je medializované, akoby ani neexistovalo, a vhodná medializácia kultúru určite nedevalvuje.
Zmenila sa aj pozícia autora, spisovateľ, ak chce, aby jeho knihy čítal aj niekto iný ako rodina a známi, "musí" sa prezentovať na verejnosti, musí si odkrútiť čítania a krsty, musí sa trochu odhaliť. Ja mám čítačky rada, kontakt s ľuďmi je oveľa bližší, človek vidí, koho jeho texty zaujímajú a ako na ne ľudia reagujú. Čitateľ je predsa ten, pre koho sú moje texty určené, nepíšem ich preto, aby som naplnila pamäť počítača.
Nerobím si ilúzie o aktívnom čitateľovi, ktorý pravidelne chodí do kníhkupectva alebo si na internete vyhľadáva nové mená a tituly. Človek je pohodlný, má málo času, spolieha sa na noviny a známych, čo mu nejakú tú knižku strčia do ruky. A už nehovorím o mestách, kde nie sú ani poriadne verejné knižnice s novými kvalitnými titulmi, a o mnohých školách, kam sa súčasná slovenská poézia a próza ešte nedostala.
Ja sama som tak trochu prototyp mladého autora, ktorému literárna súťaž veľmi výrazne pomohla a netajím sa tým, je to fakt. Nebyť súťaže a môjho šikovného vydavateľa, neodpovedala by som na otázky tejto ankety z pozície spisovateľky.
3.Marek Vadas a jeho krátke tragikomické príbehy. Situácie, do ktorých jeho obyčajní "občania" padajú, sú také bezvýchodiskové, až sa chce človeku smiať a plakať zároveň. Sú temné, smutné a absurdné, ale dá sa im uveriť a vyvolávajú vo mne silné asociácie. Pripomínajú mi mojich obľúbených ruských spisovateľov. Rozprávky z čiernej Afriky ma potešili rovnako obsahom aj formou. Marek je v textoch identifikovateľný, aj keď prerozprával africké legendy.
Vlado Janček a zbierka Motýľov, jeho texty, jeho prejav najmä neprekonateľný hiphopový "selindžr", rozsah textov - čo všetko sa dá vtesnať do jednej vety. Jednoducho, páči sa mi celý Janček.
Lasica, Satinský a Stanislav Štepka - no kto by ich nemiloval.
Zapôsobili na mňa aj Stratené roky Máriusa Kopcsaya, ktoré ale treba čítať len v čase, keď svieti slnko a človeku sa dobre darí, a Malkáč od kulturistu Ľuba Dobrovodu, ktorého treba čítať práve v časoch zlých a smutných. Obidve knižky sú také smutno-smiešne, jedna smola prekladá smolu druhú, postavičky sa trápia v nám veľmi známych slovenských reáliách a pohybovať sa v takýchto reáliách je zvláštne a miestami nepríjemne mrazivé. Dúfam, že nie sú prísne autobiografické.
Veľmi rada mám maličkú knižku Apáka a mamáka Kolomana Kocúra, je jednoduchá, na nič sa nehrá, apáka a mamáka sú živí a verím im viac než iným podobným komickým knižným postavičkám. Sympatická je aj väzba a obálka. Aj autor.
