Jeden zo súčasných anglických rabínov na otázku, čo si myslí o bytí po smrti, odpovedal: "Moja večnosť je v stopách, ktoré nechávam za sebou." Večnosť básnika Ivana Laučíka je v jeho výnimočných básniach.
V neskoré, preslnené popoludnie skupinka básnikových najbližších priateľov, príbuzných a priaznivcov - zväčša samých mladých ľudí, čítala Laučíkove básne nad jeho hrobom v Liptovskom Mikuláši. Hrob pokrývajú kvetiny, sviečky a kamienky. Možno krasové, prinesené z útrob jaskýň, do ktorých Ivan tak rád zostupoval, nielen fyzicky, ale i v poézii, alebo kamene z Váhu, liptovských hôr a Havránka, ďalších obľúbených básnikových priestorov.
Deň bol ako z Ivanových básní: jaskynné ticho, stĺpy zvíreného svetla nad mestom mŕtvych, mestom "popola krehkých stavieb bytostí", a číre, pevné básne.... Stále a stále čítané v zovretom hlúčku ľudí.
Pre mňa bol Ivan Laučík nielen silným básnikom, ale i čosi ako človekom-stromom. Napríklad limbou. S akousi samozrejmou logikou som ako prvú prečítala jeho báseň Limby. Začína sa veršami: Rýchlo vybuchujú hasnúcou vôňou stálic, krúžia nad nami i v sebe...
A končia veršom: Uložte tie limby, kamaráti, v sebe.
To májové popoludnie nebolo rozvibrované smútkom, presnejšie - iba smútkom. Ak nesieme v sebe hlboko uložené spomienky, a ak sa stále ešte čítajú básne, nič a nikto nie je mŕtvy.
Autor: JANA BODNÁROVÁ(Autorka je spisovateľka)
