FOTO - PAVEL KASTL
Svár srdca a rozumu
Rudolf Sloboda (narodený roku 1938 v Devínskej Novej Vsi) je prvým slovenským prozaikom Svetovej knižnice SME. A naozaj, máloktorý autor si zaslúži označenie svetový viac ako Sloboda. Ak sa vo svete cení najmä originalita, autentickosť, kreativita, schopnosť byť samým sebou - potom Sloboda patrí do svetovej zostavy. Pravda, Sloboda bol zároveň tak zakotvený v našej realite, že jeho knihy sú väčšinou ťažko prenosné do iného prostredia.
Už svojím prvým románom Narcis vzbudil pozornosť. Mimoriadne vyzreté dielo je narcisistické iba svojím názvom, aj keď autor píše najmä o sebe. Na túto výčitku musel napokon Sloboda reagovať celý svoj život. Svoje prózy naozaj zaľudňoval sebou, členmi svojej rodiny, kolegami a priateľmi, z ktorých viacerí vystupovali pod vlastnými menami.
Napriek tomu je to však štylizácia a štylizovanosť. Rudolf Sloboda používal vlastný život ako surovinu, z ktorej robil literatúru. Nie je však takýto spôsob písania ten najnamáhavejší? Aj preto sa Sloboda trápil na dvakrát: raz v živote a druhý raz v literatúre.
Na jeho knihách však lopotu so slovom nevidno. Sú napísané ľahko, hravo, bravúrne a v intenciách autorovho priezviska aj slobodne. Také sú najmä jeho knihy poviedok, ktoré nedávno vyšli v podobe trilógie. Sú to naozajstné "dni radosti", aké sa v našom kontexte vyskytnú raz za "uhorský rok" (aby sme použili dva tituly z najznámejších Slobodových kolekcií poviedok).
No kým sa jeho poviedky stretali so spontánnym záujmom čitateľov, kritiky, a čo je na Slovensku neobvyklé, aj so žičlivým prijatím u kolegov-spisovateľov, Slobodove romány a novely občas vzbudzovali rozpaky.
Po skvelom Narcise boli rozporuplne prijaté jeho prózy Britva i Šedé ruže, hoci ich vtedajšie "nedostatky" sa dnes ukazujú ako kvality. Zvláštne deje, sčasti banálne a sčasti bizarné, zdanlivo chaotický tok rozprávania, hlboký ponor do psychiky postáv, originálne úvahy na všetky možné podnety, kolážová kompozícia, špecifický druh humoru, to všetko sú identifikačné znaky Slobodovej prózy, ktorú si čitateľ buď zamiluje, alebo odvrhne.
Priam modelovú ukážku predstavuje Romaneto Don Juan, akési pikareskné leporelo, ktorým do slovenskej literatúry vošla postmoderna dávno predtým, než sa stala módnym pojmom.
V sedemdesiatych rokoch Sloboda vydal (ale aj nevydal, pretože niektoré jeho rukopisy boli odmietnuté) tri "neškodné" romány Hudba, Vernosť a Druhý človek, aby roku 1982 nabral druhý dych prozaickou freskou Rozum. Bola to po dlhom čase kniha, ktorá sa dala dostať iba pod pultom a oficiálna moc nevedela, či ju má zakázať alebo sa tváriť, že sa jej netýka.
Sloboda v osemnástich kapitolách si dáva do poriadku svoj život syna, ktorý stratil otca, manžela, otca dcéry, priateľa zvierat, domáceho filozofa, pacienta i hypochondra, ale aj spisovateľa a scenáristu. Satirická analýza zákulisia slovenskej kinematografie, ktorá pri prvom vydaní spôsobila istú senzačnosť, za roky vyprchala, ale provokačné ostne ostali: "V akom našom filme by mohol hrať taký Belmondo?"
Autor sa však od trápenia so scenárom (ukážka ktorého, mimochodom, patrí k jedinej slabine prózy) dostáva k vážnejšiemu trápeniu so scenárom vlastného života. Posledná veta "Som zabitý človek" je naozaj tragickým akordom, ktorý predznamenal ďalší osud tohto slovenského svetového rozprávača.
DANIEL HEVIER
Rudo Sloboda bol aj divadelný autor
Prvé kontakty s divadlom absolvoval Rudo Sloboda v polovici sedemdesiatych rokov v bratislavskom amatérskom Divadle u Rolanda, sídliacom v pivnici na dnešnom Hlavnom námestí, kde sa uviedol ako režisér i herec inscenácie Smiešne preciózky.
O dvadsaťročie neskôr napísal pre bratislavské Divadlo Astorka Korzo 90 dve hry, ktorých vznik podnietila herečka Zita Furková - v roku 1993 mal premiéru Armagedon na Grbe a o dva roky neskôr to bola Macocha. (ba)
Podľa poviedky Jesenná (zato) silná láska vznikol rovnomenný filmHerečka Zita Furková splnila pred dvoma rokmi svoj dávny sľub spisovateľovi Rudovi Slobodovi a na motívy jeho poviedky Jesenná (zato) silná láska nakrútila svoj scenáristický, režisérsky a producentský filmový debut. Pre komorný príbeh starnúceho hudobného skladateľa žijúceho vo vyprahnutom manželskom zväzku, v ktorom nenachádza ani inšpiráciu pre svoju tvorbu, ani zmysel života a až pri náhodnom stretnutí s mladou poetkou objavuje lásku a inšpiráciu, si vybrala herca Slovenského národného divadla Jozefa Vajdu a mladučkú českú herečku Ester Geislerovú.
Film Zity Furkovej mal premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava 2003.
Rudolf Sloboda (vpravo) v predstavení Divadla u Rolanda Smiešne preciózky v sedemdesiatych rokoch.
