Uši sklopené dozadu a vycerené zuby - jasné znaky agresívneho koňa.
Škóti majú Lochnesskú príšeru, Sherlock Holmes zápasil so psom baskervilským. Aj slovenské jazdectvo má svoju legendu. Poznajú ju najmä starší koničkári. Smutný príbeh koňa Kábira. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol šampiónom, ktorý vyhrával jeden parkúr za druhým. Rovnako ako skvelé skoky cez prekážky, ho však neslávne preslávila jeho povaha. Bol zlý. A nielen na žrebce, ale aj na ľudí. Až sa to skončilo smrťou.
Najhoršie bolo, že Kábir útočil bez varovania. Žiadne uši sklopené dozadu, čím kone naznačujú nevôľu.
"Zrazu len vyštartoval a z celej sily sa zahryzol. Prednými nohami chytil človeka, snažil sa ho dostať pod seba a trhať. Ako šelma, len pazúry mu chýbali," spomína Henrich Mock, ktorý s Kábirom vyhrával na domácej aj medzinárodnej pôde a ktorého kôň snáď ako jediného človeka naozaj rešpektoval.
Potom sa ich cesty rozišli. Kábira jeho majiteľ - jazdecký oddiel TJ Žižka - predal do Rakúska, takže Henrich jeho ďalší osud pozná iba z rozprávania. Dopočul sa však, že jeho posledný útok sa skončil fatálne. Zabil stajníka a zaplatil za to životom.
Napriek tragickému príbehu spomína Henrich na hnedého koňa s bielym nosom s láskou. Bol to výnimočne inteligentný kôň a na jeho povahe niesli vinu najmä ľudia. Tým, že ho nesprávne vychovali. Keď bol žriebätkom, oddelili ho od stáda a urobili z neho maznáčika. A to sa vypomstilo.
Nebezpečné maznanie
Kábirov príbeh sa začal odvíjať v malej českej dedinke Zálší. A hneď tragédia. Malý koník mal asi dva týždne, keď mu auto zrazilo mamu. Majitelia ho museli kŕmiť z fľašky, inak by neprežil. Žriebätko si zamilovali, mohlo sa pohybovať po dome, chodilo do obývačky, stavalo sa na zadné a prednými nohami sa pánom opieralo o plecia ako veľký pes. Práve to však bola chyba.
"Kôň potrebuje žiť v stáde, aby sa mohol začleniť. Tým sa vlastne vychováva," vysvetľuje Henrich Mock. "Teraz už rozumiem, prečo, keď sme boli malí, otec nás vždy odháňal, aby sme sa príliš nemaznali so žriebätkami. Kone musia mať pred človekom rešpekt. V tom bol práve Kábirov problém, bral ľudí ako seberovných."
Zmena v jeho správaní nastala v čase, keď vyrástol a majitelia ho zrazu z obývačky vykázali do stajne a chceli, aby počúval. Jemu sa to nepáčilo a začal byť zlý.
Láska na prvý pohľad
Mockovcov upozornil na Kábira jeden český koničkár.
"Objavil vraj koňa s vynikajúcimi skokanskými schopnosťami. Tak sme sa na neho išli pozrieť. Otvoril som box a on ma hneď chytil za bundu a pokmásal ma," spomína Henrich Mock. "Otec ani nechcel, aby sme si ho vzali, ale mňa zaujal. Najmä ľahkosť, s akou sa dostával cez prekážky."
Nemýlil sa, Kábir bol výnimočný skokan a čakalo na nich množstvo víťazstiev. Štyri roky boli v parkúre na absolútnom vrchole.
"Pritom, vďaka jeho zlej povahe sme sa k nemu dostali pomerne lacno. Kôň s takými schopnosťami a pôvodom by dnes stál aj dva milióny. Ale zase, s takou povahou ani stotisíc," usmeje sa Henrich pri spomienke na Kábirovo vyčíňanie.
Pôvodní majitelia mali kone pre zábavu a žrebca so zlou povahou nechceli.
"Keď nám ho išli predviesť, chytali ho pre istotu lanom zo susedného boxu. Dnu k nemu sa neodvážili. Utratiť ho však nechceli, predsa len ho mali radi, a tak sa s naším jazdeckým oddielom dohodli, že ho vymenia za 'špacíraka', teda koňa vhodného na vychádzky."
Zbližovanie
Špičkový skokan sa tak dostal do Bratislavy. Zblížiť sa s ním však nebolo jednoduché.
"Stálo ma to zopár roztrhaných búnd. Zvláštne bolo, že niekedy bol ku mne aj pol roka dobrý, už som sa tešil, ako ho mám skroteného, a potom ma jedného dňa znovu napadol."
Henrich nikdy nezabudne na ich prvé preteky.
"Prvé, čo spravil, že schytil do zubov stromček, ktorý sa na ozdobu stavia k prekážke. Odmietol ho pustiť, takže som nacválal aj so stromčekom. Po chvíli mu, našťastie, spadol, ale aj tak sme skvele pobavili publikum."
Horšie boli preteky, na ktorých Henrich z Kábira spadol a on ušiel medzi divákov.
"Nedohodli sme sa na prekážke a vyhodilo ma to zo sedla. Kábir to využil a vyskočil zo závodiska. Na pol hodinu museli kvôli nemu prerušiť preteky, na štadióne zavládla úplná živelná pohroma. Diváci to až tak nevnímali, ale odborníci vedeli, čo je zač. Našťastie, pomedzi ľudí len prebehol a nevšímal si ich. Dobehol na lúku a začal sa pásť. Tam k nemu prišlo asi desaťročné dievčatko a začalo ho hladkať. A on sa nechal, pokojne stál, až kým som prišiel a odviedol ho. To bolo tiež zaujímavé, deťom nikdy nič neurobil."
Deti mali výnimku
Kábirovu konfrontáciu s deťmi zažil Henrich ešte dva razy.
"Prvý raz som bol na vine ja. Nezavrel som poriadne box a on si ho pyskom otvoril. A môj vtedy desaťročný brat k nemu vošiel. Keď som to zbadal, strašne som sa naľakal. Kábir však len stál a díval sa na neho. Nič mu neurobil, pritom, keby k nemu vošiel niekto dospelý, nechcem vidieť tie následky. Raz na Grand Prix bolo ďaleko do sedlovne, tak som si sedlo dával k nemu do boxu. Mama sa bála, že mi ho ukradnú, ale ja som jej vravel, veď len nech k nemu ten zlodej vlezie!"
Horšie bolo, keď raz Henriho nič netušiaci otecko poprosil, či by mu nepovozil dcérku na koníkovi.
"Nechcel som odmietnuť, aby si nemyslel, že som neochotný. Keď som na Kábirovi sedel, poslúchal, tak som to riskol. Keď mi muž dieťa podával, naozaj zostal pokojný, nezaútočil. No len čo chlap dieťa pustil, muža pohrýzol."
Útoky
A Kábir teda vedel hrýzť. Žiadne výstražné chňapnutie. Síce aj kopal, keď k nemu niekto išiel odzadu, no prevažne útočil spredu.
"Šiel do útoku zubami. Človeka stiahol pod seba prednými nohami a potom ho hrýzol, ako keď sup trhá zdochlinu. Jedného pána, ten mal dobrých stodvadsať kíl, nosil v zuboch ako kocúr myš. Vošiel k nemu do výbehu, asi mal vypité. Zrazu mi len volali, aby som hneď prišiel. Už som vedel, že je zle. Kým som pribehol, mal už zlomené rebrá, členok a množstvo tržných rán."
Kábir párkrát poriadne pohrýzol aj Henriho.
"V domácom prostredí bol lepší, tam som si s ním mohol robiť, čo som chcel. No na pretekoch som musel byť v strehu aj ja. Bol tam ruch, veľa koní, ľudí, bol rozrušený a nerozmýšľal, či som to ja alebo cudzí. Takto ma napadol v Prešove a v Maďarsku. Tam som mu chcel zobrať vedro s vodou, z ktorého ešte pil. Ponáhľal som sa a nenechal ho dopiť. Vtedy ma poriadne chytil za ruku. Horšie však bolo, ako ma raz pohrýzol do zadku, keď som mu čistil prednú nohu. Týždeň som nemohol poriadne chodiť. Keby som tam vtedy bol sám, aj by som si poplakal, tak to bolelo."
Najväčší trapas však bol, keď na majstrovstvách Slovenska pohrýzol Kábir pri dekorovaní víťazov hlavného rozhodcu.
"Síce som ho strážil, ale vystihol moment, keď som preberal medailu, a na okamih prestal byť v strehu. Našťastie chytil rozhodcu len za sako, ale aj tak bol z toho hrozný škandál. Predseda nášho jazdeckého oddielu mi prikázal, že odteraz musí nosiť náhubok, alebo si mám ísť po cenu na inom koňovi. Lenže, kto by si zatiaľ na neho sadol? Nikomu som ho nemohol dať."
Pozor na mašličky!
Na medzinárodných pretekoch musia mať nebezpečné kone a ich boxy červenú mašľu.
"Označuje sa tak kôň, ktorý kope. Má ju mať priviazanú na chvoste, lenže Kábirovi bol problém nasadiť ju. Zo zeme to bolo vylúčené, musel som to robiť krkolomne zo sedla."
Kábir musel mať nielen mašľu, ale aj box zamknutý na reťaz. Zvláštne bolo, že všetko, na čo dosiahol v okolí boxu, rozhrýzol. No v boxe nezničil nič, akoby si strážil svoj majetok.
Kábir bol podľa Henricha veľmi inteligentný a presne vedel, čo robí.
"Keď som na ňom sedel ja, bol dobrý, no keď ho chcel vyskúšať niekto iný, staval sa na zadné, snažil sa jazdca pritlačiť k stromu a zhodiť ho. Keď bol vo výbehu a ľudia stáli pri vonkajšej strane ohrady, nevšímal si ich. Keď však niekto vošiel do ohrady, hneď útočil, vedel, že niet úniku. Alebo sme ho skúšali odnaučiť hrýzť pomocou elektrického rukávnika. Len čo sme však do neho pustili elektrinu, otočil sa odbehol. A potom sa zrazu vrhol na nechránenú nohu."
Chýr o Kábirovej nebezpečnej povahe sa rýchlo šíril medzi koničkármi doma aj v zahraničí.
"Výhodou bolo, že na pretekoch sme nemuseli chodiť na zdravotné prehliadky. Veterinári, hneď ako zbadali, že prichádzam s koňom s košíkom na papuli, kričali - ten je zdravý, nemusí pred komisiu!"
Tragédia
Kábir sa na absolútnej špici v parkúrovom skákaní držal štyri roky. Vtedy som ho zažila aj ja. Niekedy v roku 1991 som o ňom písala článok a dobre si pamätám, ako sa Henrich s obavou díval na fotografa, keď sa v pracovnom zanietení príliš priblížil. A to mal kôň na papuli masívny kožený náhubok. Ako hrozne Kábir dopadol, som sa však od Henriho Mocka dozvedela až po rokoch.
Jeho osud sa začínal napĺňať, keď ochorel na predné nohy a už nemohol podávať vrcholné výkony. Jazdecký oddiel ho preto predal a on sa dostal do rakúskeho Grazu.
"Nového majiteľa sme, samozrejme, upozornili, aký je, ale smial sa, že takých koní už mal. Spočiatku s ním naozaj povyhrával nejaké menšie súťaže, no potom ho predal ďalej a tam už nastali problémy. Pohrýzol stajníka a keď ho chceli predať, napadol kupca. Núkali ho aj mne, aby som si ho vzal späť. Aj by som si ho zobral, ale problém bol, že nikto mi ho nechcel ustajniť. Keď počuli, že je to Kábir, povedali nie!"
Kábira napokon museli utratiť. Že jeho osud zavŕšila skutočná tragédia, sa Henrich dozvedel na pretekoch v Rakúsku.
"Zrazu prišli za mnou rakúski koničkári, či som to ja, čo som kedysi jazdil na Kábirovi. Vraj, či viem, že napadol stajníka a ako tiger mu prehryzol tepnu na krku. Keďže muž nedostal okamžite prvú pomoc, vykrvácal."
Henrich si zlú správu radšej ani neoveroval. Jeho vzťahom ku Kábirovi to neotriaslo. Vždy na neho bude spomínať ako na výnimočné zviera, do ktorého osudu nešťastne zasiahol človek.
FOTO - AUTORKA, PAVOL MAJER a ARCHÍV H. M.
Henrich Mock (33) - jazdí od piatich rokov. Ako parkúrový jazdec stál na stupni víťazov viac než tristošesťdesiat ráz, či už na národných, alebo medzinárodných pretekoch. Od štrnástich do osemnástich rokov, s výnimkou jediného roka, keď bol zranený, zvíťazil na všetkých dorasteneckých majstrovstvách Slovenska aj Československa. V deväťdesiatom roku začal skákať na Kábirovi a nasledovali ďalšie víťazstvá vrátane posledných federálnych majstrovstiev Československa a víťazstvo na Grand Prix v Maďarsku v roku 1993. Doteraz je aktívnym jazdcom. Naposledy získal pred pár dňami druhé miesto na Slovenskom skokovom pohári - Aegon Cup s kobylou Daisy.
Kábir s Henrichom Mockom v čase vrcholnej slávy.
Väčšina koní má dobrú a miernu povahu, dokonca dávajú aj pusinku. S Kábirom by to však Henrich Mock skúšať neodporúčal.
