ANDREJ ŠEBAN je jedným z mála slovenských hudobníkov - inštrumentalistov, ktorí sa stali hviezdami. Skladateľ, gitarista, producent a spevák hral s každou významnejšou osobnosťou slovenskej hudby. V posledných rokoch sa však stiahol do úzadia, doslova odišiel z hudobného biznisu. Vytvoril si vlastný hudobný svet. Dokumentom o ňom je aj nový album SpaceBoys - PolyMusic. Príbeh Andreja Šebana sa podobá na osud jeho bývalého kapelníka Deža Ursinyho. Hviezdny status a vypredané sály nahradila samota a náročná, do seba uzavretá tvorba, ktorá ráta s vyspelým poslucháčom.

Vyštudovali ste hudobnú vedu. Čo vám dalo toto štúdium?

Hlavne som sa chcel vyhnúť dvojročnej prezenčnej vojenskej službe. Pochopiteľne som hľadal školu, kde sa bude diať niečo ohľadom muziky. Na VŠMU sa elektrická gitara nevyučovala, tak som si vybral hudobnú vedu na filozofickej fakulte. S odstupom času si uvedomujem, že som predsa len dostal nejaké informácie. Na takejto škole človek dostane aj nadhľad - prestane si myslieť, že pop, rock alebo džez sú centrami hudobného vesmíru.

V devätnástich ste sa stali gitarovým hrdinom v rockovej skupine Demikát. Ako si spomínate na toto obdobie?

Z istého pohľadu to boli najkrajšie časy. Neriešili sme existenčné problémy, neuvažovali sme, že by sme mohli túto krajinu opustiť. Jediné, čo nás zaujímalo, bolo nacvičiť nové skladby a tešiť sa z nich. Deväťdesiat percent repertoáru sme mali pôvodného, boli sme schopní bez problémov vypredať PKO - to bolo 1780 ľudí. Mimochodom, nikdy sme za žiaden koncert nedostali honorár, naopak, sami sme si platili aparatúru, skladali sa po päť stovák, požičali sme si od rodičov. Pripadalo nám to úplne normálne. A začiatkom 80. rokov bolo päťsto korún trochu iný peniaz ako dnes. Za náš posledný koncert PKO zinkasovalo, rátam, štyridsaťtisíc korún, čo vtedy bola cena luxusného automobilu. Bolo to však silné, krásne. Je neuveriteľné, že táto kapela je stále v povedomí, a to sme odohrali iba dvadsaťjeden koncertov, z toho väčšinu v Bratislave.

Veľa čerpáte zo slovenskej ľudovej hudby. Myslíte si, že človek musí vychádzať z tradície, v ktorej vyrastal?

Hral som na Slovensku takmer so všetkými, aj džez a blues. Jedného dňa som si však uvedomil svoje korene. Začal som si opakovať, na čom som vyrastal. Moja prvá hudobná skúsenosť je ľudová pieseň Dobrú noc má milá, ktorú nadovšetko milujem, lebo mi ju spievala mama, keď som bol malý. Neskôr som si uvedomil, že folklórne témy mám zakorenené, sú vo mne. Už v časoch skupiny Demikát som na gitare imitoval fujaru. Nikdy som nesedel na brehu Missisippi. Pokiaľ sa dobre pamätám, nikdy som nehral so žiadnym černochom. Poznám však pocit, ktorý vo mne vyvolávajú Tatry. Túto krajinu poznám, poznám tu ľudí. Keď som x-tý raz stál na pódiu a niekto tam spieval, že sa narodil ako hoochie choochie man, začal som si pripadať komicky.

Takže hudobník by podľa vás mal čerpať iba z miestnych tradícií? Veď napríklad naša generácia vyrastala na rocku.

Nielen na rocku. Nech si každý hrá, čo chce. Mňa však zaujíma naozajstný autorský moment, keď sa vytvára niečo osobité. A čo sa týka ostatných vplyvov - hudba vychádza aj z rytmu jazyka, ľudových piesní, ktoré sme všetci spievali v školách a na výletoch. Neviem, prečo je vo vzduchu všeobecný pocit, že v slovenčine sa nedá spievať. Po slovensky sa spievať dá. Minule ma zaujalo, keď Kamil Peteraj na SuperStar povedal, že po slovensky sa nedá tak dobre spievať ako po anglicky. Pýtam sa - tie desaťtisíce ľudových piesní je čo?

Spolupracovali ste s mnohými osobnosťami, hrali rôzne žánre. Dostali ste sa niekedy aj do slepej uličky?

Ja to takto nevnímam. Ale moja cesta bola kľukatá, to je pravda. Spočiatku som mal pocit, že je dobré byť štúdiovým muzikantom, nahral som množstvo platní. Postupne ma to však prestalo baviť, nemal som chuť hrať na povel veselé popové sóla a neviem čo všetko. V štúdiu som spoznal celú našu scénu, miestne zvyky a postupne ma to začalo ubíjať. Preto som sa stal takmer solitérom.

Pred časom ste vypadli aj z reklamného biznisu, z ktorého žije veľa hudobníkov. Prečo? Veď to je pomerne jednoduchý spôsob, ako prísť k peniazom.

Keď sa to povie takto, vyzerá to fajn. Ja však ťažko znášam situácie, keď človek urobí podľa svojho najlepšieho vedomia hudbu, prídu ľudia z agentúry, ktorí nie sú hudobníci, a začnú hovoriť, ako to má byť. Cítil som sa ako chameleón, a to bolo pre mňa náročné. Stál som pred rozhodnutím, či sa chcem ďalej prostituovať a znášať následky, alebo s tým seknúť a prísť o peniaze. Ale keďže prichádzalo aj k sporom medzi mnou a ľuďmi z reklamy, rozhodol som sa z tejto brandže odísť. Preto som odišiel aj z pop music - nebavilo ma správať sa podľa toho, čo povie nejaký človek z vydavateľstva, koľko má mať pesnička minút, či tam má, alebo nemá byť gitarové sólo, ako hlasno a podobne.

Ale kreativite nepomáhajú ani finančné problémy. Spýtam sa priamo - nechýbajú vám peniaze?

Uskromnil som sa, nemôžem si dovoliť niektoré veci, ktoré som si mohol dovoliť, keď som zarábal relatívne veľa peňazí. Získal som čas a slobodu. Mňa to napĺňa. Keď som bol v biznise, žil som hekticky. Ráno som išiel nakrúcať nejakú reklamu, potom bola skúška s niekým, večer koncert s tamtým, na druhý deň iná reklama, potom šnúra s Lipom, pár koncertov s mojou vlastnou kapelou, ďalšia reklama, potom hranie s Müllerom, a po takýchto 'záhuloch', v ktorých som žil roky, som sedel doma pri klavíri a gitare a pýtal som sa, kam sa stratilo to všetko, čo som kedy vedel, cítil, po čom som túžil.

Na albume PolyMusic je pesnička TO. Refrén je o tom, že navyknúť je ľahké a odvyknúť ťažké. Máte s tým problémy?

Vy nie?

Dlhý čas ste hrali s Richardom Müllerom, aká bola spolupráca?

Richard je silná osobnosť a človek s obrovským zmyslom pre humor, takže som s ním zažil úžasné obdobie, keď sme sa dosť nasmiali a zabavili. Istým spôsobom je aj kreatívny. Spočiatku, ešte v Bankete, sa mi to veľmi páčilo. Neskôr som zistil, že sa po istej línii nevyvíja. Jedinou jeho ambíciou bolo mať hity, hity, hity. Preto som sa s ním rozišiel. Po revolúcii prišiel s nápadom urobiť skupinu PPF, kde by sme hrali hudbu úplne bez prípravy. To sa mi zdalo dosť uletené, tak som do toho išiel. Bol to prejav slobody a radosti, že si môžeme robiť, čo chceme a kedy chceme.

Album ste nahrávali tak, že ste išli do štúdia na noc a kúpili ste si basu šampanského, však?

Keby len šampanského (smiech). Bolo to spojené s experimentovaním s kadečím a je to tam počuť. Potom som s ním začal hrať aj normálne, ale tá túžba mať iba hity prišla zasa a okrem toho sa začalo Richardovo obdobie, ktoré vstúpilo do feťáckej histórie tejto krajiny. Už to začalo byť veľmi ťažko znesiteľné, chaotické. Neskúšal ani na slávny koncert v športovej hale v roku 1997, prišiel indisponovaný hodinu pred koncertom, lebo si vymyslel, že pôjde na otočku do Mníchova odovzdať Arnoldovi Schwarzeneggerovi nejakú kresbu svojho syna. Nemám dôvod sa k tejto spolupráci vracať.

Nedávno mal desiate výročie smrti Dežo Ursiny, s ktorým ste nahrávali dva albumy. Čo pre vás znamenal?

Bol to - a pre mňa naďalej je - človek, ktorého názory a spôsob života boli naozaj diametrálne odlišné od ostatných ľudí aj v rámci muziky. Aj atmosféra v štúdiu bola iná - nepadali tam mená vzorov, názvy firiem, názory šéfov vydavateľstiev. Pod vplyvom toho, čo som s ním zažil, som začal písať texty a začal spievať. Naznačil cestu, ktorou sa dá ísť. Albumom Bezvetrie sa k nemu otvorene hlásim.

Váš najnovší album obsahuje originálnu hudbu na jednej strane ovplyvnenú slovenským folklórom a na druhej strane vážnou hudbou 20. storočia. Ako vznikal?

Dva roky som sedel doma a pripravoval materiál. Keď som mal niekoľko hodín hudby na minidiskoch, 17. decembra 2002 poobede som sa vybral za Tonom Kubasákom. Je to človek, ktorý ma nesmierne podporil pri mojom rozhodnutí spievať, album Bezvetrie som nahral najprv u neho. Tono ma už dva týždne čakal, ja som o tom nevedel. Začali sme sa rozprávať. Po desiatich mesiacoch sme začali nahrávať. Zo 187 tém, ktoré som priniesol na minidiskoch, sme použili tri. Po osemnástich mesiacoch sme prestali.

O čom ste sa rozprávali desať mesiacov?

Sedem mesiacov iba o tom, ako sa zbaviť všetkých zlozvykov, návykov, predsudkov, mindrákov a iných pletiek, harabúrd a nezmyslov, ktoré sme získali počas dlhých rokov na slovenskej, nielen hudobnej, scéne. Napríklad: Dodekafónia je komunizmus v hudbe. Dobré pesničky hrajú v rádiu. Niektoré pesničky sa v rádiu hrať nedajú. Kto cvičí, nástroj ničí. Imidž je najviac. Vážna hudba je hodnotnejšia. Som v pohode. Vydáme to v Amerike. Je to len otázka peňazí. A tak ďalej. Tri mesiace nám trvalo, kým sme na to všetko zabudli.

Ako vyzeralo osemnásť mesiacov nahrávania?

S čistými hlavami sme sa v Tonovom štúdiu pustili do roboty. Smiech, pot a slzy nás neopustili až do konca.

Neobávate sa, že váš album zostane nepochopený?

Nie. My nepodceňujeme svoje publikum. A nechceme dobýjať hitparády. Hudba tu bola stovky rokov aj bez hitparád.

FOTO - AUTOR