Medzinárodný tender na predaj 49-percentného podielu SPP spustila vláda 30. augusta 2001. Iba dvanásť dní po tomto akte sa minister Magvaši podpísal pod vyhlásenie, že „treba korigovať privatizáciu prirodzených monopolov“. Stalo sa to po stretnutí s predstaviteľmi Asociácie zamestnávateľských zväzov a Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, ktorí mu vraj „predložili dostatok argumentov“, aby sa SPP sprivatizoval inak.

Vyhlásenie, ktoré agentúry vydali 11. septembra, si nikto nevšimol. Všetku pozornosť na seba strhla oveľa väčšia katastrofa. Peter Magvaši preto svoj návrh po dvoch týždňoch zopakoval. Na pravidelnej tlačovke v sídle strany novinárom oznámil, že SDĽ je proti predaju 49-percentného balíka akcií, lebo 25 percent z nich by mala dostať Sociálna poisťovňa. Pretože toto stanovisko zverejnil na pôde strany, novinári i politici predpokladali, že tak konal s vedomím a súhlasom vedenia SDĽ.

V skutočnosti však minister Magvaši „návrh SDĽ“ najskôr verejnosti predložil, a až potom preň získaval podporu v straníckom orgáne. Práve tento druh „iniciatív“ samotný minister tvrdo odsudzoval, ak sa ich dopustil niekto iný: „Arogancia, s akou populisticky niečo zverejním bez toho, aby som si tieto veci prekonzultoval, je absolútne neprijateľná.“ Povedal to o iných, ale aj o sebe.

Keď vyšlo najavo, že podnet na zmenu privatizácie SPP je iba osobným názorom pána Magvašiho, ktorý silno podporujú podpredsedovia Andrassy a Ondruš, minister ohlásil, že podporu strany získa vecnými, odbornými argumentmi. O ich sile a presvedčivosti vypovedá najmä to, že ich musel používať opakovane a mimoriadne dlho.

Prvý raz 30. septembra 2001- vtedy sa Republikový výbor SDĽ s jeho návrhom nestotožnil a Magvašimu uložil, aby vypracoval podrobnejšiu analýzu. Po dvoch týždňoch mu orgán znovu uložil, aby návrh skonkretizoval. 9. novembra 2001 sa výbor uzniesol iba na tom, že privatizácii SPP treba venovať zvýšenú pozornosť. Po trnavskom zjazde a zvolení Pavla Koncoša za predsedu sa Republikový výbor SDĽ zišiel v novom zložení, ale ani ten 8. decembra 2001 Magvašiho verziu neschválil, hoci predseda Koncoš to považoval za hotovú vec. Rovnako to dopadlo 18. decembra 2001 i 4. januára 2002. Odpor orgánu napokon minister spolu s novým vedením strany zlomili až 19. januára 2002 - po šiestich zasadnutiach republikového výboru a po viac než štyroch mesiacoch „odborného“ presviedčania.

Úspech kolegu Magvašiho výstižne komentovala ministerka Schmögnerová: „Prevážilo politické stanovisko nad odborným.“ V prípade Petra Magvašiho nešlo o žiadnu novinku - minister namiesto odbornej práce dával dlhodobo prednosť straníckemu politikárčeniu a uplatňovaniu politiky ako prostriedku osobného profitu.

Peter Magvaši bol sivou eminenciou SDĽ už za predsedu Migaša. Názory ministra boli studnicou, z ktorej čerpal starý predseda svoje základné floskuly o kríze v spoločnosti, o ekonomickom, sociálnom a mravnom úpadku v nej, o vládnej zodpovednosti zaň. Striktné rozlišovanie medzi „nami“ a „nimi“, medzi SDĽ a zvyškom koalície, bolo leitmotívom početných článkov a verejných vystúpení pána Magvašiho.

V besede s čitateľmi denníka HZDS pripustil, že niekedy sám nevie, prečo je vo vláde, ktorá presadila také drastické zásahy proti sociálne slabším vrstvám, aby im potom vysvetlil, že „keby neboli vo vláde ministri za SDĽ, tak by prešli avantúry, ktorých dosah by bol oveľa horší“.

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny bol s postom, ktorý zastáva, zjavne nespokojný. Pri každej príležitosti, ktorá sa naskytla, sa totiž usiloval o nejakú inú, lepšiu funkciu. Najskôr chcel byť prezidentom VSŽ. V máji 1999, keď sa objavili pochybnosti, či má pre túto funkciu predpoklady, novinárov osobne upozornil na svoje prednosti: „Som docent hutníctva kovov, som kandidát vied z fyzikálnej metalurgie, robil som dlhé roky v hutníctve, nemám sa čoho obávať.“ A dodal, že šéfovanie vo VSŽ považuje za veľkú výzvu. O rok neskôr sa zas priznal, že má záujem o kreslo ministra hospodárstva. Minulý týždeň sa vážne uchádzal o post ministra financií - opäť so zdôvodnením, že to považuje za veľkú výzvu.

Ako „finančník“ na seba upútal pozornosť predovšetkým dvoma incidentmi. Keď v auguste 1999 na stretnutí Hospodárskeho klubu tvrdil, že „je potrebné opustiť politiku stability meny“, dal tým najavo, že úspory pracujúcich nie sú pre neho niečím nedotknuteľným. Ďalším jeho pamätným počinom bol návrh, aby sa dôchodky zvýšili o 19,4 percenta, čím nemilo zaskočil ministerku financií, ktorá sa mala postarať o zdroje na toto navýšenie.

Peter Magvaši o každej príležitosti, ktorá ho minula, hovoril ako o veľkej výzve. Ako výzvu však zjavne nebral svoje pôsobenie v dnešnej funkcii. Za tri roky síce veľa narozprával o nevyhnutnosti pritvrdiť ľavicovú politiku SDĽ vo vláde, o tom, že nezamestnanosť je „nočnou morou, ktorá nás gniavi už desať rokov,“ ale keď sa konalo špeciálne zasadanie Dzurindovej vlády o riešení nezamestnanosti, minister Magvaši sa na ňom nezúčastnil - vybral si vtedy dovolenku.

Ani obrovská výzva, ktorou bolo spustenie dôchodkovej reformy, ho neoslovila. Návrh zákona o sociálnom poistení, bez ktorého sa reforma nemôže začať, ešte nie je pripravený, hoci ho malo ministerstvo predložiť už v minulom roku. Namiesto toho, aby dokončil svoju prácu, minister chcel znovu prijať „výzvu“ nového vládneho postu. Jedným z dôvodov, pre ktorý bol ochotný posunúť sa o pár miest bližšie k premiérovi a k podpredsedom vlády, mohlo byť aj to, že minister financií, na rozdiel od ministra práce, je členom vládnej riadiacej komisie pre privatizáciu SPP.

Hoci Magvašiho kandidatúru na miesto pani Schmögnerovej podporoval i predseda Koncoš, členovia Republikového výboru SDĽ prejavili väčší zmysel pre povinnosti pána ministra ako on sám. Fakt, že prehral súťaž s neznámym kandidátom Hajnovičom, svedčí o tom, že Magvašiho túžbe po novom a lepšom poste už nerozumejú ani jeho stranícki kolegovia. Okolnosť, že v tejto súťaži dostal iba tri hlasy, kým jeho konkurent pätnásť, by vnímavejší politik považoval za nepriame vyjadrenie nedôvery. Peter Magvaši svoj debakel pochopil tak, že aj naďalej môže hovoriť v mene strany. Aj o tom, čo SDĽ urobí, keď vláda nevyhovie žiadosti o zmenu privatizácie SPP.

Minister, ktorý v júni 2001 hlasoval za rozhodnutie vlády, aby v septembri presadzoval jeho „korekciu“, nemal na zmenu svojho stanoviska žiaden vecný dôvod. „Argument“, že mu nové riešenie vnukli pracovníci ministerstva, ktorí sa vrátili zo stáže v Kanade až po rozhodnutí vlády, by bol komický, keby išlo o privatizáciu vládnej vily v Trenčianskych Tepliciach. Pretože ide o zmenu stanoviska v najväčšej transakcii nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe, je ministrovo vysvetlenie tragické.

Skutočné dôvody na zmenu postoja majú politické a záujmové pozadie. Strana, ktorá zmenila názor na predaj SPP, zmenila či chce zmeniť svoje politické zaradenie. Od vládnej koalície prechádza k stranám, ktoré sú voči nej v opozícii. Nie je vôbec isté, či táto zmena SDĽ pomôže, aby sa dostala do parlamentu. Isté však je, že zmarenie privatizácie SPP, či pád Dzurindovej vlády by pomohli pánu Magvašimu. Mal by totiž zásluhy, ktoré ak neocenia zainteresovaní politici, tak ich určite ocenia záujmové skupiny, zainteresované na tom, aby SPP riadil „štát“. Práve zo záujmových skupín Magvaši do politiky prišiel, k nim sa po skončení svojho pôsobenia v nej opäť vráti.